Polobohyňa

Kapitola 1: Rozliaty čaj

"Erin sakra makaj, meškáme na vyučovanie!"

"Okej, okej už idem, len sa nezblázni."

Vyšla som z izby a takmer som vrazila do Mel. Znovu ma prepaľovala tým jej desivým pohľadom, akým na mňa pozerá vždy keď zaspím do školy. Pokynula mi aby sme išli a ja som sa vliekla za ňou.

Cesta školskou chodbou je veľmi zaujímavá. Na jednej strane sa chichotajú miestne populárne dievčatá, na druhej strane na ne zbožne zízajú chalani z futbalového tímu. Ďalej tu máme šikanu, bifľošov, pár ľudí, ktorým nejde otvoriť skrinka, študentov, ktorým sa skrinka vysypala a potom som tu ja. To nenormálne dievča. Tak ma nazývajú za mojim chrbtom.

"Och, pohni!" súrila ma Mel. Pridala do kroku. Jej dlhé fialovo-ružové vlasy povievali za ňou. Zasa mala oblečený ten kostým á la ja-som-dúha. Modro-žlté tričko, zelená sukňa, červené podkolienky a ružovo-oranžové tenisky. Už len kvôli jej šibnutej móde by mali na našej škole zaviesť rovnošatu.

Vlastne ani neviem, ako sme sa my dve mohli začať kamarátiť. Rozdielnejšie osoby nenájdete. Zatiaľ čo ona vyzerá ako chodiaca dúha a miluje jednorožcov, ja večne chodím v čierno-bielych tričkách, potrhaných rifliach, metalových opaskoch a náramkoch a na hlave mám dačo krátke, čierne o čo príliš nedbám. Skamarátili sme sa vlastne v jednej podivnej situácii. Raz sme boli zo školy v lese a ja prisahám, že som videla okrídleného koňa. Všetci si o mne vtedy mysleli, že som sa zbláznila, že ten kôň nemá krídla. Melanie ku mne priskackala a nadšene mi tvrdila, že aj ona verí na pegasov, i keď tento kôň určite pegas nebol, ale že raz ho nájde. Odvtedy mi nedala pokoj. Náš vzťah je veľmi blízky. Neviem čo by som robila bez nej.

No aj tak mi stále nedá spať ten okrídlený kôň. Hádam len nie som taká slepá.

"No tak poď Erin."

Po veľmi záživnom vyučovaní sme s Mel sedeli na lavičke na Trafalgarskom námestí. Pozerala som sa na okoloidúcich ľudí, zatiaľ čo Mel počítala holuby. Keď ju to prestalo baviť a vyhlásila, že nie je možné spočítať všetkých, odskočila si dakde pre horúcu čokoládu a povedala mi, aby som na ňu počkala, že hneď bude späť.

Samozrejme, mrzla som tam asi pätnásť minút. Určite niekde natrafila na knihu o elfoch. Alebo na mlieko jednorožca. Už som začínala byť netrpezlivá, keď si ku mne zrazu prisadol nejaký mladý chalan. Mohol mať tak osemnásť rokov, mal čierne vlasy a zhruba taký štýl ako ja.

"Zima, čo?" usmial sa.

"Hej.." odvetila som mu pomaly a potichu. Mala som pocit, že je tu skrytá kamera. Väčšinou ľudia dobrovoľne so mnou nehovoria, najmä po tom incidente s pegasom. Ten chalan ale vyzeral veľmi uvoľnene a usmieval sa ako slniečko na hnoji.

"Nečakáš tu moc dlho? Ja by som už dávno odišiel," povedal a hral sa s mobilom.

"No docela dlho hej... Moment, ty ma sleduješ alebo čo?"

"Nie, ani nie."

"Prečo sa so mnou vlastne rozprávaš?" spýtala som sa a hľadala som očami Mel. Keď príde, určite tá záplava farieb chlapca odvalí preč.

"Zdá sa ti to čudné? No, myslím, že to nie je čudnejšie ako ten pegas v lese. Tie tvory sú čím ďalej tým drzejšie, neviem ako to chcú tí tam hore riešiť," povedal ledabolo a rýchlo som sa otočila na neho.

"Ty si videl...?"

No už tam nebol. Zažmurkala som.

"Érín! Som späť! Prepáč, že som sa trochu oneskorila, v tamtom obchode mali úžasné filmy o elfoch."

Mel sa ku mne rútila a ja som nevoľky odvrátila zrak z prázdnej lavičky na ňu.

"No a kde máš tú čokoládu?" apaticky som sa jej opýtala. Mel chvíľu pozerala ako vyoraná myš a potom zhrozene zhíkla.

"Pre Merlina, ja som úúplne zabudla!"

Používanie mena "Merlin" bol jej obľúbený spôsob zhrešenia.

"Počkaj ma, idem teda po ňu!"

Už som išla vykríknúť "Niéé!" no ona zmizla.

Doma mi mama spravila čaj a hnala ma do postele. Ani sa jej nečudujem. Hodinu som sedela na tej ľadovej lavičke.

"Vidíš? Ja som ti to hovorila! Chodíš vyletnená ako keby vonku bolo tridsať stupňov! Hovorila som ti, aby si si dala ten šál! Pred Vianocami ochorieš!"

Typická reakcia mojej matky, vždy keď ochoriem. Ale vlastne ani nebývam často chorá. Tak raz do dvoch rokov. Pre moju mamu a okolie je to veľká záhada. Doktori na mňa vždy pozerajú akoby som s nimi žartovala.

"Mami, ja sa zakryjem aj sama.. Dávaj pozor na tú šálku, vyleje sa," otrávene som jej hovorila. Ona ale nepočúvala. Naprávala prikrývku jednou rukou a v druhej držala tácku s čajom, ktorá sa nebezpečne hompáľala. A ako som povedala, šálka sa šmykla po tácke na okraj, chvíľu tam balansovala a nakoniec predsa len spadla na dlážku a earl grey sa roztiekol po celej izbe. Mama zhrozene pozrela dolu a ja som sa na ňu pozerala pozerala s nadvihnutým obočím a výrazom ja-som-ti-to-hovorila.

Po tom ako mama pozbierala črepiny šálky a poutierala čaj, opäť si našla niečo na prácu. Začala po dome vešať vianočné ozdoby. V tom vzácnom momente, keď už išla vešať girlandy aj na mňa, zazvonil zvonček.

"Idém," zakričala som a otvárala som dvere. Dnu sa ihneď vrútil nejaký mladý muž, oblečený v modrom obleku a v cez plece mal prehodenú poštársku tašku. Mal polodlhé plavé vlasy.

"Ahoj Erin, kde je tvoja mama?" spýtal sa ma milo.

"V obývačke..." pomaly a podozrievavo som odvetila. Okamžite sa dal do kroku.

Že by mamin priateľ? Otec s nami nebýva, hovorila mi, že odišiel už dávno. Ale nikdy si do domu nevodila iných chlapov. A okrem toho, nič v zlom, ale tento plavovlasý frajer v obleku bol na ňu príliš mladý.

Potichu som sa presunula ku dverám do obývačky. Boli zavreté, pozerala som sa cez škáru. Ten muž tam stál a mama na neho neveriacky a prekvapene pozerala.

"Kelly, ty vieš prečo som tu. Už nám nezostáva veľa času, bola tu príliš dlho," hovoril jej a iskrili mu pritom jeho žiarivomodré oči.

"Ale.. to predsa nemôžu.. teraz nie.."

"Ja som len posol, Kelly. Mám svoju povinnosť. Ty dobre vieš, že v Londýne nie je dostatok satyrov, preto som tu ja a.."

"Ale veď..! Veď si predsa boh! Nemohol by si... veď vieš, budú Vianoce," vyrušila ho mama.

"Ľutujem. Musí ísť do Tábora. Ty to dobre vieš," povedal jej ten muž a ona sa zatvárila veľmi skormútene.

"Ráno o siedmej," ukončil rozhovor, akoby tým bolo všetko vyriešené a odchádzal z obývačky. Rýchlo som preskočila do kuchyne a on rýchlo odkráčal ku dverám. Pozdravil a zabuchol ich. Mama ostala v obývačke a ja som zarazene stála pri chladničke.

Ako vedel moje meno? Prečo poznal moju mamu? Čo sú satyrovia? Aký boh? Aký tábor? Čo mama vie? A čo sa stane ráno o siedmej?