Polobohyňa

Kapitola 3: Vo vlaku

"Ahoj Erin a daj mi o sebe vedieť, dobre?"

Mama mi kývala a ja som sa vliekla za tým mužom. Dnes mal čierny oblek a strapaté vlasy. Držal moje kufre ako keby to bolo pierko a mne povedal, aby som niesla len batoh. Oznámil mi, že sa povezie mevlakom do Bristolu. Keď som sa ho spýtala, prečo tam, iba sa usmieval.

Posadili sme sa do voľného kupé. On si sadol na jednu stranu ku oknu, ja oproti nemu. Chvíľu som na neho pozerala, kým si ten pohľad nevšimol.

"Niečo sa ti nezdá?" milo sa spýtal.

"Naozaj si.. ste Hermes?"

"Kľudne mi tykaj. A áno som, prečo? Čo ti na mne nesedí?"

Vlak zahrkotal a pohol sa. Neskoro som si uvedomila, že som sa nerozlúčila s Mel. Ako som mohla na to zabudnúť? Nechcela som však s ňou volať, keď bol pri mne tento. Rozmýšľala som, čo jej povie mama, keď pre mňa Mel ráno príde do školy. Zo zamyslenia ma vytrhlo Hermovo odkašľanie si a strhla som sa. Spýtavo na mňa pozrel.

„..O čom sme sa rozprávali?"

„Niečo ti na mne nepasuje," pripomenul mi.

"Aha. No. Predstavovala som si ťa.. trochu inak," nechcela som ho nejako uraziť, hlavne po tom s tým kladivom.

"Staršieho? No áno, to mi hovorí veľa ľudí. Ale my bohovia máme takú jednu superschopnosť, vieme meniť svoj výzor ako chceme. Pozri,"vysvetlil a zrazu mal vlasy kratšie a jeho oblek sa zmenil na rifle a košeľu. Celkovo sa trochu zmenšil. Predtým vyzeral nejako nad dvadsať, teraz približne v mojom veku. Postavil sa a vyhodil kufrena batožinový priestor nad mojou hlavou.

"No a tie plachty, či čo to je.. Také to biele rúcho oviazané okolotela," začala som a uhýbala som sa bundám, ktoré sa snažil zasunúť pri kufre.

Hermes sa na mňa zhora pozrel. "Tóga. Myslíš to.. takto?"

Tentoraz mal o niečo viac rokov, na hlave dačo ako krídielka, vlasy opäť polodlhé. No a keďže stál rovno nado mnou, mala som perfektný výhľad na jeho odhalenú hruď. Ten kúsoček látky, ktorému vravel tóga, mu zakrýval iba jeho mužské partie tela a kúsok mal prehodený cez rameno. Inak bol v podstate nahý. Keby sem tak teraz niekto vošiel.

"To..nebolo nutné," poznamenala som.

Na to sa zvodne sa usmial a ja som prevrátila očami. Odstúpil odo mňa a znova sa posadil.

"Mimochodom, nie som žiadny úchyl."

„To vidím," odvetila som. Chvíľu bolo ticho a už som sa chystala vytiahnúť mobil, aby som napísala mame a spýtala sa jej, čo povie Mel, aby som mohla nasledovne napísať aj jej. Vtedy sa Hermes znova ozval. „Nezaujíma ťa, kde je Tábor polokrvných?

„Povedala by som, že v Grécku ale keďže mierime na druhú stranu.. tak netuším."

"V Amerike," oznámil.

V Amerike? To si robí srandu.

"Ako sa tam dostaneme?"

Hermes sa trochu zahniezdil. Sústredene sa pozeral z okna a pri tom rozprával.

"No vieš, to je práve ten problém. Nikto z bohov, okrem tvojho otca nevie, že som tu. Lenže keď nemáme dostatok satyrov, inak to nejde."

"Kto je môj otec?" so záujmom som sa opýtala. Možno mi to aspoň on povie.

"To sa dozvieš. On ti to určite veľmi rád oznámi," odvetil Hermes a trochu kyselo sa zatváril. Fajn teda.

"Skvelé. Ako to je s tou cestou?"

"Po mori ísť nemôžeme. Keby Poseidón zistil, že zasahujem do osudu poloboha, nebolo by mi všetko jedno. Lietadlom taktiež nemôžeme ísť. Zeus by nás skántril," dohovoril zamyslene Hermes a ešte stále nazeral do okienka.

"Takže.. Keď nemôžeme ísť ani lietadlom, ani loďou ako pôjdeme?"

Hermes sa uškrnul a pozrel sa na mňa tajomným pohľadom. Niečo ako čoskoro-sa-to-dozvieš. Opäť bolo pár minút ticho. Ale mne potom napadla ďalšia vec.

"Ako to, že si nás poznal? Aj moju mamu, aj mňa."

Hermes odtrhol zrak od skla a pozrel na mňa modrými očami.

"Som posol bohov. Väčšinou viem o všetkom čo sa deje. Náhodou som sa dozvedel o tvojej situácii. Vieš," trochu spomalil reč, akoby veľmi nad tým, čo hovorí rozmýšľal, "Ty si trochu iná ako ostatní polobohovia. Viem o tebe dlho. Vo februári budeš mať sedemnásť, však?"

Prikývla som.

"U teba sa veľmi neprejavili známky toho, že si polokrvná. Objavili sa až veľmi neskoro. A to vtedy, keď si pred rokom videla toho pegasa,"Hermes sa usmieval spokojný sám so sebou. Ja som prekvapene otvorila ústa.

"..Takže ten pegas tam fakt bol?"

"Bol, ale ostatní ho nevideli. Vieš prečo? Lebo obyčajní smrteľníci vidia iba hmlu. Nemôžu vidieť mytologické stvorenia."

Konečne mi to už dávalo zmysel. Keď toto vyrozprávam Mel, tak sa zblázni. No, vlastne ona už dávno blázon je.

Hermes pokračoval v rozprávaní.

"Väčšinu polobohov začnú napádať príšery okolo desiateho, jedenásteho roku života. Teba ešte žiaden nenapadol. Možno to bude tým, že sa vždy zdržiavaš na miestach kde je mnoho ľudí. Taktiež, tým, že nosíš tmavé veci si celkom nenápadná. Hoci, myslím, že tvoja farebná kamarátka by odstrašila aj mantichoru."

Uškrnula som sa.

„Skrátka, je málo príležitostí zastihnúť ťa osamote," dokončil Hermes.

"..Špehuješ ma snáď?" spýtala som sa. Hermes sa len uškrnul a znova sledoval krajinu, ktorú sme míňali.

Pretože si k nám prisadla jedna staršia žena a jej vnúčatá, nemohli sme sa tam len tak baviť o bohoch, príšerách a ostatných nadprirodzených témach, zvyšok cesty prebehol v tichu. Napísala som mame a dozvedela som sa, že povedala Mel dramatický príbeh otom, ako nás kontaktoval môj otec a vydala som sa ho hľadať. Toľko k mojej matke, ale Mel verí v škriatkov a víly, takže o tejto historke nebude pochybovať. V smske som sa jej ospravedlnila, že to bolo tak narýchlo a o ničom som jej nepovedala. Vôbec sa nehnevala, akurát mi popriala veľa šťastia. Zaujímalo ma, čo bezo mňa robí v škole.

Hermes so záujmom sledoval, ako ťukám na mobile.

Keď sme v Bristole vystúpili, spustil sa strašný lejak. Schovali sme sa pod strechou jednej kaviarne.

"To je teda počasie. Niekto má zlú náladu," zamrmlal Hermes a rukou si zotrel z vlasov vodu, keď sme si sadali za stôl. Prezrel si nápojový lístok. "Kávu? Kapučíno?"

"Hm.."

"Neštvi ma, pozývam ťa, tak si niečo vyber," zamračil sa.

"Veď som ešte nič nepovedala."

„Tak povedz."

„..Čaj."

Hermes prikývol a počkal kým k nám príde čašníčka.

~

Prepáčte, že to tak trvalo, ale predsa je to tu :D Dúfam, že som nestratila to málo čitateľov, ktorých si veľmi vážim :D Ja som taká neporiadna, že pokiaľ ma nekopne múza tak nepíšem takže.. treba len trpezlivosť. 
Ďakujem čitateľom a aj za prípadné komentáre ^^