Polobohyňa

Kapitola 2: Hermes

"Mami?"

Otvorila som dvere do obývačky. Mama predstierala akože sa nič nedeje a vešala ďalej ozdoby. "Och zlatko, prosím ťa, podaj mi tamtoho snehuliaka."

Vzdychla som si a otrávene som jej ho podala. "Ten chlap čo tu bol.." začala som.

"Ešte toho anjelika prosím."

Tentoraz som jej ho ale nepodala. "Mama, kto bol ten chlap?"

"V trúbe sú koláče, treba ich vybrať.."

"Odpovedz mi!"

"Choď vybrať koláče!"

"Kto to bol?!"

"Koláče!"

"Čo sú to satyrovia?!"

"Zhorí koláč!"

"NEZHORÍ A ODPOVEDZ MI!"

"VYBUCHNE TRÚBA, CHOĎ ICH VYBRAŤ!"

"MAMA!"

Prestala vrieskať a zhlboka dýchala.

"Tak dobre.. dobre poviem ti to. Kľudne ti to poviem, veď mi aj tak neuveríš. Je to úplne jedno, aj tak mi nebudeš veriť," hovorila to ako šialenec, ktorý sa chystá vyhodiť do vzduchu celé mesto aj seba.

"No? Čakám."

Mama sa posadila na sedačku a odpila si kávu. Potom si formálne utrela ústa. "Si polokrvná."

Chvíľu som premýšľala, no vzhľadom na moje známky v škole som na nič neprišla. "Čo som?" opýtala som sa.

"Polokrvná, zlatko, polokrvná. To znamená, že máš z polovice božskú krv. Teda, že tvoj otec je boh," dodala, keď videla môj nechápavý výraz.

"Grécky boh. Tie staré povesti o gréckej mytológii nie sú iba povesti.. Je to realita," pokračovala mama. Čakala som, že každú chvíľu povie, že to je iba žart, ona sa ale tvárila smrteľne vážne.

"Aha.. Grécky boh.. Takže..?" habkala som, lebo som stále nebola presvedčená a myslela som si, že mame šibe.

"Nech ti on sám povie, že je tvoj otec. Tú radosť prenechám jemu," zamračila sa mama.

"Tak dajme tomu, že... Môj otec je starý grécky boh.. To ako.. Jeden z tých olympských?" spýtala som sa.

"Presne tak," potvrdila mi mama a znova si odpila z kávy.

"Zeus, Poseidón, Hádes, Áres, Apolón, Hermes a... HERMES! Ten chlap čo tu bol, čo hovoril, že je posol a mal tú tašku! To bol Hermes!" osvietilo ma. Neverila som, že som to fakt povedala. Stále to bolo divné.

"Výborne. Ale zabudla si na Héfaista," poznamenala mama.

"Čo tam po ňom," pohodila som rukou. Vtom zo stola padlo mamine kladivo a len kúsoček od mojej nohy. Vystrašene som sa pozrela na mamu.

"Neurážaj ich, sú veľmi.. sebestrední," vysvetlila mi mama.

"Takže jeden z tých bohov, bude môj otec, okej, okej. A ten chlap bol Hermes. Asi som sa zbláznila, že tu takto rozprávam.... Ako to, že nás pozná?"

"Hermes vie všetko, je predsa posol," jednoducho mi vysvetlila mama. Hneď na to som sa spýtala, čo sú to satyrovia a dozvedela som sa, že sú to napol ľudia, napol kozy a oni hľadajú polokrvných.

"..a potom ich zavedú do Tábora Polokrvných, tam sa tieto napoly božské deti učia bojovať."

Mama dokončila svoje rozprávanie s tým, že ráno skoro vstávam ale nepovedala prečo.

"Erin, vstávaj!"

Strhla som sa zo sna. Snívalo sa mi, že Hádes ma objímal. Nikdy som nemala divnejší sen. Snažila som sa rozpamätať ako Hádes v mojom sne vyzeral, ale sen mi mizol z hlavy. Voľky-nevoľky som sa pozbierala z postele a obliekla som sa. Vyteperila som sa do kuchyne a mama už robila palacinky. Po chvíľke mi ich hodila na tanier, poliala čokoládou a do pohára mi naliala čaj.

"Erin.. O chvíľu príde Hermes," oznámila mi. Už som napoly dúfala, že to čo sa stalo včera bol len sen a dnešok bude zase taký normálny ako aj iné dni. Ale pomaly som si začínala zvykať na ten fakt, že rozprávanie o bohoch ako o skutočných je docela bežné. Aj keď je to totálna hlúposť.

"Prečo?" spýtala som sa jej s plnými ústami.

"On.. Zavedie ťa do Tábora Polokrvných."

"Čo?! Teraz? Hneď?" vyskočila som na nohy.

"Nie, asi o polhodinu. Kľud, ja som ťa v noci zbalila, kufre máš pred dverami."

Vyšla som z kuchyne a až teraz som si všimla, že moja izba je dáka prázdna. Takže pôjdem preč, ani neviem kde, s niekým koho poznám len z povestí a koho existenciu si neviem pripustiť.

Komentáre ako vždy potešia :)