Tell Me A Lie

Tell Me A Lie 24.časť

Síce nemám na to právo , no láka ma to. Začal som listovať. Nechal som to na náhodnej strane. 

1.8.2012

"Dnes sme s Craigom sme zažili krásny deň. Bol to najkrajší deň aký som kedy zažila.. "

Dobre tak na toto nemám žalúdok. Išiel som trošku ďalej.

18.8.2012

"Neznášam Craiga!Ľutujem každú strávenú sekundu s ním. Je to hajzel! Ako si môže o mne myslieť že som ho podviedla?! Úbožiak!.."

Tak toto je už o inom. Toto sa mi páči viac. No aj tak som išiel ďalej.

10.9.2012

Sprostý James! On je psychopat! Ako môže odo mňa chcieť aby som chodila s tým blonďavím idiotom Horanom. Vie veľmi dobre že sa neznášame. Ten vzťah nebude mať budúcnosť. Veď už len byť s ním v jedenej miestnosti je utrpenie a nie to sním byť často a ešte sa s ním pretŕčať pred novinármi! Mohol ma radšej zakopať a nechať ma tak. No vlastne.. Teraz som si uvedomila že aj on ma neznáša takže.. Budem mu robiť napriek! ÁNO! Prečo ma to skoršie nenapadlo? Ach jáj. Slečna Lloyd daj na to! Ja som hlavička! Teš sa Horan na tvoje najhoršie dni strávené so mnou. Však ty budeš ešte prosiť .. Inak zaujímalo by ma že čo robil keď sa to dozvedel...

Zobudil som sa na to že niekto chodil po izbe.Otvoril som oči a v tej chvíli ma oslepilo. Zavrel som oči a znovu ich otvoril. Zbadal som Karmen.

"Dobré ráno" povedala mi.

"Ja.. ja som tu zaspal?" blbá otázka..

"Vyzerá to tak. Nechcela som ťa už večer budiť a tak si tu ostal. Spravím ti raňajky" povedala a išla preč. Pozrel som sa a zbadal ten denník. Asi som zaspal ako som ho čítal. Poriadne som už dlho nespal. No tu v tejto posteli , cítim tu Cher a je mi tu lepšie. Pozrel som sa na jej stenu kde mala fotky. Kde bola ona a jej rodina . Znovu sa mi všetko vracalo a nahŕňali sa mi slzy do očí.Posadil som sa a vytiahol mobil z vrecka na nohaviciach. Mal som veľmi veľa zmeškaných hovorov. Od chlapcov ,ale aj od mami. Ja som zabudol že vlastne oni sú u nás. Do čerta. Prečo som si to tiché zvonenie nezmenil? Ešte od pohrebu ho mám. A ako je možné že som sa ani na vibrovanie nezobudil? Musel som naozaj veľmi tuho spať. Zobral som si denník a otvoril ho. Pozeral som sa na jej pekné písmo. Už som to chcel znovu čítať, lenže nemal by som! Zavrel som ten denník a rozmýšľal. Nemal by som ísť ďalej. Mal by som ho tu nechať a ísť. Prečo som ho vlastne otvoril? To tá moja sprostá zvedavosť! Horan polož to a choď. Postavil som sa a dal ho pod vankúš. Strašne ma zaujíma čo tam písala, čo písala o mne. Síce tieto prvé strany ma moc nepotešili no chcem vedieť viac. Nie Horan NECHCEŠ! Kričal som na seba. Bože ja som blázon. Išiel som k dverám a chcel som ísť. Naozaj som chcel, no moja zvedavosť ma nepustila. Vrátil som sa k posteli a vytiahol ten denník. Strčil som si ho do vnútorného vrecka saka. Vyšiel som z izby a šiel po schodoch dolu. Išiel som do kuchyne ale Karmen tam nebola. Na stole bol lístok a tak som si ho prečítal. Je vonku. Mal som tu raňajky no nemal som chuť. Už dlho som sa poriadne nenajedol. Všetci sa o mňa boja. Nechápem ich. Napísal som na ten lístok že už som šiel domov a že ďakujem za všetko. Chcel som už odísť, no všimol som si obal nášho cédečka. Zobral som ho do ruky a otvoril. Nebolo tam. Nevedel som že Cher má naše cédečko. Zbadal som rádio a bolo ešte zapnuté. Stálo to na nejakej pesničke. Pustil som to. Bola to pesnička Tell me a lie. 

"Niall. Už si dojedol?"spýtala sa ma Karmen keď vošla do kuchyne.

"Nie, nie som hladný. Ďakujem. Karmen? "pozrel som sa na ňu s otázkou v očiach

"Áno ?"

"Vy ste si púšťala naše cédečko teraz niekedy?"

"Nie.Prečo?"spýtala sa.

"Ale len tak. Už musím ísť. Majte sa Karmen. Dúfam že sa ešte uvidíme" vypol som to rádio a šiel Karmen objať. Potom som si zavolal taxík a viezol som sa domov. Celú cestu mi to vŕtalo v hlave. Kedy si to Cher púšťala? Púšťala si to vôbec ona? Myslím si že hej. A ak áno tak kedy? Žeby to bolo v ten deň? Bola to posledná pesnička ktorú počula? Neviem, naozaj neviem..

"Už sme tu" ozvalo sa. Ja som vyšiel z tranzu a podal taxikárovi peniaze. Poďakoval som sa a potom vystúpil. Šiel som rovno do domu. Zavrel som za sebou dvere a už som počul ako niekto uteká na chodbu. 

"Horan! Ty .. ty.. ty.."nemohol sa vykoktať Liam

"Nechaj ma tak Liam. Nemám náladu" povedal som a vyzúval sa.

"Ty nemáš náladu?! My sa tu o teba strachujeme skoro celých 24 hodín a ty nemáš náladu?! Mal by si sa už spamätať! Pozri ako sa správaš! Všetci sme sa o teba báli a nevedeli sme kde si! Tvoji rodičia a tvoj brat ťa hľadali hádam po celom Londýne! Nevieš ani zavolať alebo napísať jednu posratú sms-ku ?! Načo máš ten mobil keď ho nezdvíhaš? Ja viem že ti je ľúto že Cher umrela ,ale život ide ďalej. Dostaneš sa z toho.." vrieskal po mne.

"Liam nič o tom nevieš! Nestaraj sa do mňa! Keby sa niečo také stane Danielle tak by si tiež nebol šťastný a neusmieval by si sa od ucha k uchu!" zvreskol som teraz ja . Zrazu tam prišli ostatný chlapci

"Lenže toto je iné!" rozhadzoval rukami

"Nie je! Ja som Cher ľúbil! Presne tak isto ako ty ľúbiš Danielle!" zahučal som. Všetci sa na mňa prekvapene pozerali. Po lícach mi už znovu stekali slzy. Rozbehol som sa hore schodmi .

"Niall!" kričali po mne.Zavrel som sa v izbe a počul Louisa ako hovorí Liamovi "To si vyriešil daddy" Nič ma nezaujímalo. Zamkol som dvere a plakal. Dal som si dole ten poondiaty oblek a hodil ho na zem. Dal som si na seba čisté spodky a tričko. Z obleku som vytiahol ten denník. Sadol som si na postel a utrel slzy. Rozmýšľal som že či ho otvoriť alebo nie.  Nakoniec ma zvedavosť zase premohla a otvoril som denník a začal pomaly čítať... 

Takže toto je predposledná časť :) Ešte jedna a bude koniecť :) Chcela by som poprosiť všetkých čo si toto prečítali aby dali komentár a hviezdičku :) Bude vďačná či už za kritiku aj pochvali :) Vďaka!:)