Zviazaná lanom tajomstiev...

6. Kapitola

Mäkká tráva ma šteklila na mojich bosých nohách. Slnečné lúče svietili spomedzi mrakov a ja som ich pozorovala.
Ležala som na tráve a užívala som si ten pocit voľnosti a na tvári som mala úsmev. Osoba vedľa mňa mi dala kvetinu do vlasov a ja som sa otočila. Pozerala som sa do tých krásnych očí. Svetlomodrých s tmavomodrými odtienkami. Nikdy som také oči ešte nevidela. Usmiala som sa na 12 ročného Lucasa. Svetlé blond vlasy mal rozstrapatené a na tvári mal úsmev.
"Ďakujem Lucas" povedala som svojím ešte tenkým 10 ročným hláskom.
"Nemáš začo Danielle" pokrčil trochu ramenami a posadil sa.
Tiež som sa posadila a obzrela som sa po záhrade, ktorá bola za domom, kde býval. Radi sme tu trávili čas, hrali sme sa spolu.

Poznali sme sa od vtedy, čo sa tu prisťahoval. Síce bol o dva roky starší ako ja, ja som tu bývala, všetko som tu poznala a mala som tu aj niekoľko kamarátov. Keďže bývali oproti, rozhodla som sa po nejakom čase, čo som ho pozorovala ako bol vždy sám , že si ho vezmem pod svoje "ochranné krídla"
Začali sme sa stretávať, hrávali sme sa spolu, učil ma hrávať volleyball a bicyklovať. Ja som ho zase naučila korčulovať a hrávať basketball. Dopĺňali sme sa. A v ten krásny deň Lucas zrazu niečo zhodnotil.

"Danielle, buďme najlepšími kamarátmi. Mám ťa veľmi rád ako kamarátku. Keď som sem prišiel, nikoho som nepoznal. Bol som sám a ty si sa mi prihovorila. Vďaka tebe už mám ako takých kamarátov. Ďakujem."
Veľmi ma potešilo čo vtedy Lucas povedal. Pravda ale bola taká, že síce som aj ja zachránila jeho pred samotou, on zaplnil to miesto veľmi dobrého kamaráta v mojom srdci. Čiže istým spôsobom zachránil aj on mňa.
"Lucas to je také super! Veľmi rada budem tvojou najlepšou kamoškou!" Povedala som nadšene a vtedy ma niečo napadlo.

"Lucas!! Musíme si dať prezývky!" Zvolala som nadšene a vyskočila som na rovné nohy. Lucas ma pozoroval z trávy. Začala som pochodovať sem a tam po tráve. A medzitým som mlela svoje.
"Každá dvojica takzvaných BFF musí mať prezývky. Hmmm... " dumala som.
"Lucas... Lucas... Lucas... A čo tak Luc Puc?" Pozrela som sa naňho a keď mi došlo, že som ho nazvala hokejovým pukom, začala som sa nekontrovateľne smiať. Vyvalil na mňa svoje modrasté oči. Po chvíli sa začal smiať aj on. Nakoniec som skončila pri ňom na tráve, lebo som už nevládala stáť na nohách. Keď sme sa po chvíli prestali smiať, ozval sa.
"Takže ja som Luc Puc? " zasmial sa.
"Tak ty budeš Danielle Taniere" keď to povedal, spustila sa ďalšia vlna smiechu.
"Bože .... Luc," povedala som pomedzi smiech a zotierala som si slzy, ktoré mi zmáčali tvár keďže som sa tak veľmi smiala.

V ten deň keď ma išiel odprevadiť domov, sa niečo stalo. Keď sme stáli pred dverami môjho domu, usmial sa na mňa a upravil mi kvietok, ktorý som mala vo vlasoch.
"Som rád, že mám práve teba za svoju najlepšiu kamarátku, Dan.."
"Aj ja som rada, Luc.... Puc..." zachichotala som sa.
Usmial sa a zrazu mi dal pusu na líce. Vtedy moje srdce desaťročného dievčatka pocítilo niečo doteraz nepoznané. V mojom vnútri sa začalo niečo vytvárať. Nejaký malý, doteraz nepoznaný cit. A tak sa začali moje vnútorné muky, ktoré som cítila v následujúcich rokoch stále, keď som bola pri Lucasovi.

~~~~~~~~~~

Z mojich myšlienok som sa vrátila späť na zem. Stála som na schodoch, oproti mne stál Lucas, jeho ruky boli na mojom páse a jeho krásne oči skúmali moju tvár. Ten bozk načal staré spomienky a pretrhal lanká, ktoré zväzovali moje city k Lucasovi 7 rokov. Síce to bol len malý a rýchly bozk, moje skryté city to prebudilo. Opäť som sa na Lucasa pozerala inými očami.

Ruky som mala okolo jeho krku a opierala som sa o neho telom. Moje srdce bilo ako o život a obávala som sa, či to cíti aj Lucas. Znovu som sa nahnevala akonáhle som si spomenula, čo sa vlastne stalo. Ale nebola som jediná, ktorá bola ako skamenená. Lucasovi sa na tvári tak isto striedali emócie. Zložila som ruky z jeho ramien a odstúpila som od neho. Nevedela som čo mám povedať. Našťastie sa ako prvý spamätal Lucas.

"Hmmm... vidím, že som si vybral dobrú odplatu." Zasmial sa.
"Inak... je toto čučoriedkový balzam?" Oblízol si slastne pery.
Konečne som sa spamätala aj ja.
"Lucas! Ale toto je nespravodlivé.." zasmiala som sa a šťuchla som doňho.
"Takto ma zneužiť?" Povedala som naoko pobavene, ale srdce mi ešte stále bilo akoby sa pretekalo.
"Áno, je to čučoriedkový balzam" zasmiala som sa a zavrtela som hlavou.
Lucas sa zasmial a odhalil rad rovných bielych zubov.
"Povedal som ti, že si raz vyberiem odplatu za dnešné ráno. Ale tak... nechcelo sa mi čakať" pokrčí ramenami a podvihne kútik úst.
Prižmúrim oči a ukazovákom mu ďobnem do pleca.
"Tak to ste si našiel dokonalý moment prekvapenia Lucas Joe Colman." Naschvál som povedala jeho celé meno a obišla som ho. Moje srdce sa začalo upokojovať.
"Naozaj bol výborný, dáš mi ešte ochutnať tú čučoriedku? Ale jedine z tvojich pier" očividne sa na mne Lucas bavil.
Otočila som sa, pozrela som sa naňho hore a vyplazila som naňho jazyk.
"Na to zabudni."
Zbehla som rýchlo dolu dve poschodia a pri výťahoch som sa oprela o stenu a čakala pokiaľ sa moje telo úplne neupokojilo. Otvorila som oči akurát, keď sa Lucas pri mne ocitol.
Neubránila som sa úsmevu a spolu sme prešli okolo recepcie. Zrazu ma z mojich myšlienok vytrhol hlas Margaret.

"Ahoj, Danielle!" Usmiala sa na mňa Margaret a žmurkla na mňa spoza recepčného pultu. Otočila som sa na ňu s úsmevom na perách.
"Margaret! Ahoj!" Povedala som nadšene a Lucas pri mne zatiaľ stál.
"Ktože je tento krásny mladý muž?" Spýtala sa Margaret pričom jej pohľad bol na Lucasovi.
"Lucas, pani.." jeho pohľad hľadal naoko jej menovku pretože jej meno musel počuť už vtedy, keď som Margaret pozdravila.
"Stačí Margaret!" Zvolala milo a zasmiala sa.
"Tak v tom prípade, teší ma Margaret." Povedal Lucas a pobozkal ju na ruku. Margaret to trochu prekvapilo no nie isto tak ako mňa. Čo to sa objavilo v mojom vnútri? Žiarlivosť??
"Somarina!" Pomyslela som si a zahanbene som sklopila zrak.

"Kam ste sa vybrali?" Spýtala sa nás po chvíli.
"Na obed." Povedali sme s Lucasom naraz. Usmiali sme sa na seba a znovu som sa pozrela na Margaret.
"A ja vás opäť zdržiavam? Dobrú chuť!" Popriala nám Margaret s úsmevom na tvári a zakývala nám.
"Ďakujeme!" Ozvala som sa takmer okamžite a natešene som jej zakývala. Lucas jej venoval jeden z jeho úsmevov, chytil ma okolo pásu a spolu sme vošli do jedálni. Moje konečne upokojené srdce mi začalo opäť splašene biť.
Čo sa to so mnou deje?!?

Aloha! :3
Exotická krajina si vyžaduje aj exotický pozdrav, nemám pravdu? :3

Takže máme tu 6. Kapitolu a ja som z toho taká nadšená!! ♡
Opäť sa vám chcem poďakovať za vašu neuveriteľnú oporu, za 460+ reads a 60+ votes
Najprv som začínala písať tento príbeh s malou dušičkou, chvíľu som ho dokonca aj chcela zmazať. Ale teraz som naozaj rada, že som ho nezmazala :)
Neuveriteľne ma teší, že sú tu takí čo sa im naozaj môj príbeh páči a čítajú si ho.
Patrí vám jedno veľké ĎAKUJEM!♥
Písanie tohto príbehu sa stalo mojou súčasťou, nie je minúta kedy by som nepremýšľala čo napíšem ďalej ;3 Love you ♡
[Tak isto prosím o nejaké vaše názory a votes tak isto potešia:)]

Hope you like it ... :3
》Vaša Nikíto《