Zviazaná lanom tajomstiev...

13. Kapitola

Už tu máme ďalšiu kapitolu príbehu :3
Viem, že sa vám stále poďakovávam, ale bez toho to proste nejde :)
Veľmi si vážim každý jeden koment a vote :) Písanie tohto príbehu sa stalo mojou vášňou a to len a len vďaka vám :*
Prajem príjemné čítanie :3

Stála som pred domom z ktorého ma len pred pár minútami vyhodila Amélia. Nerozumela som tomu a vôbec mi nepomohlo, keď som ju ani minútu po tom ako ma vyhodila, už nemohla nájsť. Bolo to nanajvýš čudné a k tomu ešte vo mne doznievala tá vízia.

"Musíš to zmeniť!" zachripela.

Tá veta mi rezonovala v ušiach a vnárala sa mi do myšlienok.
Pustila som sa pomaly ulicou aj keď som ani nevedela kam idem. Striedala som nohy, najprv pravá....potom ľavá.
Nevnímala som okolie, moje myšlienky nejako oťaželi.

Mala som pocit, že ak Améliu ešte niekedy stretnem, dozviem sa niečo viac. Ale zároveň som z ďalšieho stretnutia mala zlý pocit.
"Prečo vôbec rozmýšľaš nad ďalším stretnutím, keď ani nemáš istotu, že si teraz vôbec niekoho stretla. Čo ak som zošalela?"

Rozprávala som sa sama so sebou.
"To myslíš naozaj Danielle?!" pokarhala som sa v duchu. Cítila som sa ako blázon. Okolo mňa prebehlo dievčatko pričom som sa na ňu usmiala. Pozorovala som ju keď prebehla cez cestu a zastala až pri ďalších deťoch, ktoré skákali na švihadlách a kopali si loptu.

S úsmevom som tam chvíľu stála a pozerala sa na ne. Keď do mňa vrazilo jedno dievča, trochu som sa zapotácala a nakoniec som pokračovala ďalej v kráčaní smerom k hotelu. Stále keď som pomyslela na Améliu, nevedela som, ako sa mám cítiť. Nevedela som čo si o tom všetkom myslieť. Bola som vyčerpaná a práve teraz by som najradšej cítila mäkkosť mojej postele.

Vošla som do záhrady, ktorá je pri hoteli a keď som šla okolo domu, kde býva Alex s Ellie, cítila som na sebe pohľad. Otočila som sa smerom k oknám domu, no nikoho som tam nevidela. No v okne na druhom poschodí sa pohla záclona. Chvíľu som tam stála a čakala som či niekoho neuvidím. Po pár minútach som nad sebou pretočila oči a pokračovala cestičkou k hotelu. No stále som mala pocit, že sa na mňa niekto pozerá.

V bare, ktorý je neďaleko recepcie som si išla objednať niečo na pitie. Zvažovala som množstvo zmiešaných drinkov a hrýzla som si peru. Zvykla som to robiť keď som nad niečím rozmýšľala. Lenže po chvíli mi došlo, že nerozmýšľam nad výberom drinku, ale znovu nad mojimi snami a Améliou.

Z mojich myšlienok ma až vytrhol dotyk, na mojom chrbte. Trochu mnou trhlo a pozrela som sa do usmiatej Lucasovej tváre. Dokonale mi zahnal myšlienky na to, čo mi nedalo pokoj už od vtedy čo som vyšla z toho domu a nahradil ich myšlienkami na dnešné ráno.

Sklonil ku mne hlavu a zašepkal mi do ucha.
"Si veľmi vynaliezavá Dan, ale nemysli si, že ti to nevrátim."
Cítila som jeho dych na mojom krku a okamžite ma zaplavila vlna zimomraviek.
Táto hra sa mi začínala čím ďalej, tým viac páčiť.

"Zlatko, ja s tým plne počítam," povedala som keď si sadol na barovú stoličku vedľa mňa. Objednal si nejaký drink, ktorý miešajú len dnes. Chvíľu na mňa skúmavo hľadel. Venovala som mu úsmev a keď barman pred neho položil drink, nahla som sa a odpila som si z neho cez slamku. Celý čas ma pozoroval. V mojom krku explodovala zmes chutí a pousmiala som sa.

"Je to výborné... Poprosím si aj ja jeden," žmurkla som na barmana a spokojne som sa otočila na Lucasa.
"Mám pocit, že mi chceš niečo povedať, Lucas."
Pousmial sa a napil sa zo svojho drinku. No stále bol ticho. Nevedela som o čo mu ide.

Naklonila som hlavu do strany a tak isto som ho pozorovala.
"Och, máš tu rúž, počkaj, zotriem ti ho."
Provokačne som povedala, vzala som servitku a z líca som mu zotrela rúž, ktorý tam ani nemal.
Užívala som si toto podpichovanie.
"Ako vidím, tak ťa upratovačka predsa našla. Hádam keď sa vrátim do apartmánu, nebude tam nič poprevracané ani porozbíjané. Vieš, dúfam, že nebola až taká dračica."