Cestovatelia; honba za pravdou

Kapitola 6. Ver

***

„Lukáš, ja ti to nedovoľujem"

„Nie je to na tebe, je to len a len moje rozhodnutie, ktoré nemienim nijako zmeniť" odvetil.

„Ale ty musíš. Ak nie pre seba, tak pre mňa. Nechcem ťa už stratiť, keď som zistila, čo malo to všetko znamenať, a vlastne prečo sme sa stretli... Aby sme boli spolu..."

***

Naraz sa začalo ozývať kvílenie až niekedy pískanie nejakej pokazenej sirény a ja som sa len modlila, aby to okamžite skončilo. Ten zvuk ma roztrhával. Trhal ma na miliardy atómov, ktoré by bolo veľmi ťažké zložiť do pôvodného stavu.

Moje modlitby boli vypočuté a ten otrasný zvuk prestal. Ale po ňom nasledovala čosi, čo možno bolo horšie.

Pocit, ktorý som si pred nedávnom prežila a myslím si , že aj prežijem.

Bola to bolesť, strach a nenávisť.

Cítila som sa len ako taká duša poletujúca vesmírom, bez domova, nezapadajúca do žiadneho príbehu. Ale čo to má vlastne znamenať?!

Moje spomienky, ktoré sú, oprava, ktoré bývali mojimi, sa menia len na odraz výplodu niekoho fantázie. A nie mojej.

Tento pocit som si už prežila, cítim to, vo vnútri seba tam je a aj všetko......... čo bolo mojou minulosťou.........................

***

Odrazu som sa prebudila a už som prestala byť uväznená v niekoho hlave, neboli to moje myšlienky, ani nikoho, koho by som poznala. Čo to malo znamenať? A prečo sa to stalo práve mne? A akurát teraz?

Myslím si, že to boli len sny, príbehy, ktoré si len vymyslela moja myseľ alebo to malo väčší zmysel?. Prvý sen bol s Lukášom, ale ten druhý?!

Nechápala som, čo to malo znamenať...

Snažila som sa pohnúť alebo len otvoriť oči, no nešlo to. Telo ma vôbec, že neposlúchalo, ale aspoň myseľ bola, zatiaľ, slobodná.

„Vstávame slečinky! Začína sa vám život, na ktorý ste od začiatku čakali! Vitajte vo vašom novom domove!" zahučal zákerne nejaký chlap.

Konečne som dokázala pohnúť aspoň jedným prstom na nohe. Keď som sa viacej nadýchla, som sa skoro povracala. Cítila som na tvári nejakú látku, ktorá nebola pratá už veľmi dlho, nehorázne zapáchala. Musela som dýchať plytšie, aby som to natoľko necítila. Ale to ani trochu nepomáhalo, lebo to tak až zapáchalo. Modlila som sa iba za to, nech to už dajú zo mňa dole, pretože to sa nedá vydržať!

Ale tá látka sa mi vryla do pamäte už veľmi veľmi dávno. Bolo to v minulosti a malo to tam aj zostať.

Prežívala som si znovu ten pocit, ktorý som už nikdy nechcela zažiť. Tá čiapka alebo čo to je, ktorej som stále nedošla na názov, mi pripomenula najhoršie obdobie môjho života. Keď som sa po vyhratí súťaže premiestnila do Škótska, o ktorom sme sa učili len na dejepise a ja som ho zažila na vlastnej koži, bolo to k neuvereniu. Myslela som si, že už to moje bolestivé stratenie v neznámom prostredí nič neprekoná, ale stalo sa.

Svet sa mi potom nešťastnom incidente aj milión krát viac zamotal. A teraz tie informácie, pravdy a záhady ťahám ako z chlpatej deky

Akoby som sa práve narodila a učila sa hýbať končatinami. Tak som sa cítila, keď som pohla rukou a konečne aj celými nohami.

Naraz a konečne som sa zbavila toho šeredného pachu, niekto to zo mňa chvalabohu strhol. Nemohla som poriadne vidieť. Všetko bolo strašne rozmazané a všade okolo mňa bolo samé svetlo. Zmysli boli utlmené až na ten čuch, ktorý bol až moc v poriadku.