Cestovatelia; honba za pravdou

Kapitola 11. Horiace spomienky

***

Ale vážne mal únik od vecí, ktoré predstavovali nočnú moru, znamenať, že všetko zachránim?

Utekala som prieč tmavou chodbou a z jej konca svietila cesta na únik. Akoby som sa ani nedotýkala zeme a moje telo presvišťalo touto cestou. Schopnosti sa razom zapli, a keď moje nohy padla do tmy, vyniesli ma do oblohy. Obdarili ma možnosťou letu a bez boja som sa poddala chladnému vzduchu, ktorý mi pomohol zorientovať sa. Vážne som letela? Bola vôbec skutočnosť to, čo som si práve prežila? Keď som sa zahľadela na mesiac, prestala som sa vzďaľovať od miesta, v ktorom som sa prebudila, len som sa vznášala na jedinom mieste.

Povzdychla som si. Mesiac svietil na horizonte a predstavoval nádej. Nádej - ktorú som možno pochovala pod chladnú zem. Stále sa pýtam svojho vnútra : prečo ja , dočerta? Prečo si si ma vybral osud? Prečo si ma nechal vláčiť sa po ceste, z ktorej neexistuje únik ? A prečo sa stále snažím od seba samej utiecť? Keby som zakročila a ukončila tento nonsens,  už by som naďalej nemusela unikať.

Zatvorila som oči a nechala sa uniesť tichom a vetrom vlastných myšlienok.

Keď v tom tento moment prerušili slová z mojej hlavy a vyniesli ma z pokoja.

„Volám ťa, počujúc tvoj hlas v mojom srdci. Chyť sa môjho hlasu, ktorý patrí tebe, ktorý ťa dovedie ku mne. Dýka času zmení dianie a preruší tvoju cestu, ktorá sa začne až pri mne."

Od môjho vlastného hlasu ma až znechutene striaslo. Začala som si myslieť, že môj terajší stav a pocity boli zrkadlom tých  minulých.

„Je to pravda, nie nezmysly. Keď sme sa po prvýkrát stretli, prežiarila si moju dušu, Zuzka. Cítil som sa s tebou slobodne a nevysvetliteľne dobre..."

Alexov hlas znel v diaľke a odznieval ako akási zlá spomienka, ktorou ma mozog nechcel ničiť.

Chcela by som sa dozvedieť, čo sa stalo, ale zároveň by to predstavovalo, že by som mala prekonať samu seba a odznova prežiť obrovskú bolesť, ktorá sa tam, vnútri mojej duše skrývala.

„Čo? Ja ťa nechápem! Prečo by som to mala urobiť? A čo mi má Alex povedať?"

„To zistíš onedlho. Tvár sa, že si tento rozhovor nikdy neviedla a nikdy si ma nepoznala. Len chcem, aby si si vzala tieto papiere, nesmieš o nich prísť. Je v nich ako ďalej."  podal mi dva listy a ja som si ich zastrčila za tepláky. Naraz si opäť natiahol masku.

Niečo z mojej záhadnej minulosti sa začalo vracať do prítomnosti. Otvorila som oči, a tak prestala vnímať záblesky obrazov. Chcela som vedieť, či tie listy sú stále na svojom mieste...

Vyhrnula som si tričko a z nohavíc vybrala akési dve pokrčené obálky.

Jedna mala na sebe napísané moje meno a na druhej bolo Matúšove...

Stále vznášaná bez záchytného bodu, oddaná noci a svetlu mesiaca som roztvorila tú, ktorá evidentne patrila mne... Schovával sa v nej zošuverený papier, ktorý niesol tieto slová:

„Nadišiel čas, ktorý sa mi tú noc prisnil... Moment, kedy ti budem môcť prezradiť tajomstvá mojej minulosti, mojich skrytých prianí, ospravedlniť sa za to, čo som vám urobil... Ako som všetko svojou nerozhodnosťou a strachom pokazil a zničil cestu na návrat k vám...

Moje schopnosti mi dali možnosť nahliadnuť do budúcností, uvidieť možnosti, cesty a prekážky, ktoré čakali práve na teba, aby z teba ukovali človeka, ktorý by pomohol druhým uvidieť ich pravé ja, ich poslanie na tomto svete, bez toho by si nebola kým si. A bez teba, by svet vyzeral oveľa ináč.