Cestovatelia; honba za pravdou

Kapitola 10. Prosím pomôž, padám

Prečo je to tak nespravodlivé? Žiť a nežiť. Rozhodovať o živote druhých. Bojovať za nich a na seba kašľať. Nikdy som si nemyslela, že to bude takto. Opäť... Opäť byť medzi. Mŕtva a zároveň živá. Nezapadať a vytŕčať z davu. Normálnosť u mňa neexistuje. Ale prečo sa to musí opakovať zase?!

Zomrela som a ožila. Niekto mi nedovolí odísť a drží ma tu, aj keby bolo ľahšie nechať ma ísť. Bolo by postarané o toľko problémov. Bolesť, ktorú som zapríčinila, ktorá ma napĺňala.

Je všetko stratené?! Čo ak áno? Čo keď nebudem mať silu vstať a padnem? Zachytí ma niekto? Bude tu pre mňa? Záleží niekomu na mne, aj keď som iná?!

A ešte koľkými strasťami si musím prejsť, aby bol koniec?

***

A naraz bolo ticho. Myšlienky z mojej hlavy utiekli. Utíšilo sa okolie a prinútilo ma otvoriť oči. Ale tak ma oslepili slnečné lúče. Preboha! 

Ako keby som už takú žiaru niekde videla, ale zároveň ani nevidela.

A práve v tom mi do hlavy vrazil záblesk akých si momentov, možno spomienok, na ktoré som si nepamätala. Hlava mi trieštila bolesťou.

Nachádzali sme sa v gigantickej, ale majestátnej knižnici. Dnu vchádzalo oslnivé svetlo a ja som cítila, že nemohlo pochádzať zo slnka, bolo vytvorené umelo, ale aj tak krásne.

„Vidíš to, čo ja? Alebo som zase omdlela?" s úžasom som sa spýtala Alexa.

...„Určite ste všetci onemeli, aj ja som vyzeral rovnako ako teraz vy, keď som to po prvýkrát videl...Keď skončíte, tak vám porozprávam niečo o tomto mieste..."

Moje oči boli uchvátené týmto miestom, aj keď to videli, nechceli uveriť, že niečo takéto naozaj existuje.

Moment sa chýlil ku koncu a mňa prepadla krutá realita.

Bolesť sa vynorila zo všetkých strán a od môjho tela sa v žiadnom prípade nechcela odtrhnúť. Zaryla som si nechty do hlavy a snažila sa jej nepoddať. A k tomu ten pocit. Ten príšerný pocit, ktorý vo mne budil záujem preskúmať moju minulosť, na ktorú som si nepamätala. Možno len na čiastku z nej. Odtrhnuté častice, ktoré nikam nezapadali, presne ako ja. Kam sa to všetko stratilo? A vlastne kedy? Bolo všetko stratené?! Prečo mi to tak vôbec pripadalo?!

Naraz to všetko prestalo. Jediným dotykom sa po nej zľahla zem. Bolesť zobrala nohy na plecia ako keby sa bála, čo by jej ten dotyk mohol spôsobiť, ale ten dotyčný, komu ten dotyk patril.

A tak som razom otvorila oči.

Predo mnou sa zjavil chalan s prekrásnym úsmevom. Pod svetlohnedými vlasmi sa skrývali žiarivé gaštanové oči. Prišiel mi strašne povedomý. Tie jeho oči som už v živote určite videla, ale kedy?

„Zdravím ťa, Zuzka." poznamenal pokojným hlasom.

Ja som sa dostala do menšieho tranzu. Nevedela som mu, čo mu mám povedať. Vyžarovalo z neho dobro a istota. Jeho oči mi prepožičali pocit, že všetku bude dobré a nemusím sa báť.

„Prepáč, ja... Ehm... My sa poznáme? Prídeš mi veľmi povedomý, ale ja si nepamätám odkiaľ, asi som sa musela tresnúť do hlavy, neviem. Ale prezraď mi prosím, kto si?!"

„Vyrástol zo mňa cudzinec, že?!" zasmial sa. „Keby som ti teraz povedal, že tento tu prekročil svoj vlastný strach ukázať sa svetu, len vďaka tebe? Vedela by si si ma predstaviť, keby som odpočítal tri roky a prihodil trocha lásky a posadnutosti tebou? Vedela by si o koho sa jedná?!" uškieral sa