môj psychopat (ZRUŠENÉ)

som mŕtva?

⚠️ TÁTO KAPITOLA OBSAHUJE SAMOVRAŽEDNÉ MYŠLIENKY A UBLIŽOVANIE NA FYZICKOM AJ PSYCHICKOM ZDRAVÍ MALOLETEJ OSOBY⚠️

Boli ste varovaní 

Upršaný deň Londýna. Od 19.1.2021 sa počasie hádam ani nezmenilo. 21.1.2021 som sa zobudila v Londýnskej nemocnici. Záhadou však bolo, že som vôbec netušila ako som sa do nej dostala. 

Bez povšimnutia som prechádzala chodbami nemocnice. Doslova. Všetci ignorovali moje volanie, kriky, dotyky. Jediné čo ľudia spravili, bolo, že sa pod mojím dotykom otriasli, ako keby sa ich dotkla sama smrť. Najväčšou záhadou toho dňa bol môj odraz. V odraze okna som vyzerala...hrozne. Rozrezané líca, strapaté vlasy, modrina pod oknom, roztrhané oblečenie diera v stehne a to najhoršie. Diera v hrudi. Nebolelo to. Vyzerala som ako mŕtvola.

Bola som mŕtva. Mŕtva. Niekto ma zabil. Očami som behala po miestnosti a snažila sa nájsť nikoho podobného ako ja. Nič. Jedine muž na konci chodby v šiltovke koženej bunde a rifliach. Stál pri dverách izby v ktorej som sa zobudila a uškŕňal sa mojim smerom. Opatrne som došla k nemu a pohliadla mu do očí. Tie oči. Čierne oči, podliate krvou. Boli mi také známe. Ako by som ich už niekedy videla. 

"Nespoznávaš ma Charlotte?" osoba zašepkala a pozrela na mňa.

"N-nemôžeš ma vidieť. Že nie?" vystrašene som začala cúvať.

"Prečo nie Charlotte. Ja môžem všetko" povedal a vydal sa preč. 

Zarazene som stála a sledovala ako odchádza. Jediná osoba ktorá ma očividne vidí je proti mne. Úspech fakt. Prečo som jednoducho nemohla v kľude umrieť ako normálny ľudia. Namiesto toho tu trčím medzi ľuďmi stratená a vystrašená sama sebou. Takto som si posmrtný život rozhodne nepredstavovala. Vyšla som z nemocnice a vydala sa domov. Alebo lepšie povedané na miesto kde som bývala. Bežala som ulicami Londýna a snažila sa dostať ku jednej mne veľmi dobre známej bytovke len preto aby som zistila že z bytu v ktorom som bývala vynášajú nábytok a nosia nový. 

Čo to- Prečo odnášajú moje veci? Čo sa deje?

O chvíľu pred bytovkou zastavilo auto z ktorého vystúpil mne už až moc povedomý muž. Šiltovka, kožená bunda a rifle. 

"Ach, pán Afton" ozval sa za mnou hlas a okolo mňa prešiel muž v obleku s čiernymi vlasmi a okuliarmi. Môj otec? Čože? Čo sa to deje? Afton? Veď to je " William" zašepkala som a prekvapene si prekryla ústa dlaňou. Prečo som si nespomenula skôr? 

"Dobrý deň pane" povedal William a ja som si mohla všimnúť jeho radosť v očiach. 

"Veci sú vyriešené a prepísané na vás. Byt teraz oficiálne patrí vám" povedal otec a podal Williamovi kľúče.

"Ďakujem veľmi pekne" povedal William a kľúče si prevzal. 

"Dobre ja už pôjdem, keby ste náhodou ešte mali otázky kľudne zavolajte" povedal otec a otočil sa na odchod. 

V tom ma niečo napadlo. Rýchlo som sa za ním rozbehla a nasadla do auta v ktorom sedel. Zistila som taký vskutku zaujímavý fakt že dokážem prechádzať vecami, ale taktiež sa ich v realite dotknúť a nejakým spôsobom s nimi manipulovať.

Tento fakt by sa dal rozhodne obrátiť v môj prospech no nie? 

Cesta bola tichá. V pozadí hralo len tiché rádio aj to len na pravej strane pretože na ľavej nefungovali repráky .

Hneď ako sme však zastavili pre domom som si uvedomila že to bol zlý nápad. Nemala som sem chodiť. Nie. Toto nezvládnem. Vystúpila som z auta a vydala sa znovu smer môj bývalý domov. Nemôžem tam ísť. Nie dnes. 

Možno neskôr keď to už nebude tak bolieť. Všetky zlé aj dobré spomienky sa mi prehrávali v hlave a po lícach mi tiekli slzy. Bolo to niečo strašné. Žiť s osobami ktoré vás považujú za chybu, všetku zlosť si vybíjali na vás, nikdy vás nepochvália za žiadny úspech. Moji rodičia ma nikdy nepochválili, nikdy ma neobjali, nikdy mi nepovedali že ma majú radi. Veci do školy a škôlky mi kupovali z povinnosti, jedlo mi dávali z povinnosti, starali sa o mňa z povinnosti. Nemohli sa o mňa prestať "starať". Nemohla som chodiť do školy neupravená pretože by to ešte viac očiernilo ich už čierne meno. Nikdy som nemala detstvo. Hrávala som sa s bábikami po mojej mame ak nie starej mame v zadymenej miestnosti od cigariet a smradu alkoholu. Musela som sa naučiť prať a žehliť v desiatich rokoch. Musela som upratovať celý dom a počúvať popritom krik mojej mami ktorá mi vyčítala všetko. Každý večer som musela znášať krik a bitku od otca ktorý sa vždy vracal z práce o šiestej večer, potom odišiel a o jedenástej v noci prišiel opitý a znova ma zmlátil. Musela som čušať. Keď som mala modrinu musela som klamať že som len zle spadla. Klamala som všetkým naokolo, len aby som doma nemala zle. Nikdy som neoslavovala narodeniny, meniny ani Vianoce. Vždy to bol len deň ako každý iný. Nie raz ma rodičia zmlátili do bezvedomia a ani sa nesnažili ma odviesť do nemocnice alebo mi zavolať sanitku. Keď ma otec zmlátil v mojej izbe do bezvedomia, o pár hodín som sa v tej izbe zobudila a rany si musela čistiť sama.

 Všetky zlé spomienky som mala pred očami a prežívala ich znova, znova som ležala v chodbe so zlomenou rukou a zlomeným nosom, znova som plakala keď mi mama držala ruku nad ohňom a kričala mi do tváre, znovu som sedela nad vaňou v kúpeľni a snažila si ošetriť ranu na hlave po tom, čo mi na nej otec rozbil sklenenú fľašu. Všetko sa to stalo tak dávno a stále to bolí rovnako. 

A tak som sedela v noci v tmavej Londýnskej uličke a beznádejne prosila o smrť tak, ako už niekoľko krát predtým.

***********

Som sa trošku opustila, je mi ľúto ak som niekoho náhodou pohoršila týmto textom. Naozaj som nevedela čo do tejto kapitoly dať ale bola som nútená GreenFoxFoxy sorry girl bola som stratená. Po prečítaní niekoľkých fakt divných anglických oneshotov na stray kids som sa rozhodla napísať niečo na tento štýl tak dúfam že to nieje až také hrozné xddd