So zatvorenými očami som počúvala tiché vrčanie motoru nášho nového auta cestou do novej školy. Stále som sa na otca kvôli tomu podrazu hnevala, hoci som to nedávala najavo kvôli problémom, ktoré by potom mohli vzniknúť. V hlave som si stále opakovala vetu „nemôže to byť zlé“, no sama som vedela že zapadnúť v strede školského roka nebude jednoduché. Vlastne som sa vôbec nechcela pokúšať presadiť, chcela som byť neviditeľná, prežiť tú dobu na škole a konečne vypadnúť z domu. Auto pomaly spomaľovalo až pokým sme úplne nezastavili. Otec položil svoju veľkú hrejivú dlaň na moje odhalené rameno a ja som sa na neho s falošným úsmevom pozrela.
„Bude to v poriadku.“ Upokojoval ma prísnym hlasom. Prikývla som, otvorila dvere a zohla som sa po batoh, ktorý ležal pod sedačkou. Prehodila som si tašku cez rameno, zakývala som otcovi a opatrne zabuchla dvere od auta. V sekunde, kedy som sa otočila, môj otec naštartoval a odišiel do svojej práci kvôli ktorej sme sa sem museli z Južnej Karolíny presťahovať
Nadýchla som sa teplého vzduchu a zaklonila som hlavu ku svetlej oblohe. Z tašky cez rameno som si vytiahla slnečné okuliare s tmavými sklami a založila som si ich na oči. Nepotrebovala som hneť prvý deň vzbudiť pozornosť ich svetlou farbou. Bolo prekliate mať farbu takých očí. Moja mama bola vždy šťastná, hovorí, že som originálna. Už niekoľko rokov sa snažím prísť na to, čo je na strašidelných očiach originálne.
Vzdychla som a prudko stočila hlavu za zvukom škrípajúcich pneumatík o rozohriatý betón. NA školskom parkovisku zastavilo športové čierne auto, ktoré vyzeralo elegantne a veľmi draho. Pozorne som sledovala otvárajúce dvere a človeka, ktorý z auta vyšiel. Bol mladý, musel to byť študent na tejto škole. Jeho veľká postava, široké ramená a úzky pas, na perfektných nohách úzke čierne jeany a široká košeľa s rozpnutými vrchnými gombíkmi, vyčesané tmavé kučery a čierne slnečné okuliare vyzerali na vysokom chlapcovi dobre. Svojou tajomnosťou, ktorá z neho vyžarovala zároveň s dominanciou dokonale pasoval ku svojmu luxusnému autu. Pri pohľade na ďalšie študentky
ma hneď napadlo že to tento človek nie je len obyčajný prežívajúci tínedžer. Dievčatá ho očami lapali, no zároveň na neho pozerali s istou dávkou rešpektu.
Nafúkla som bublinu z jahodovej žuvačky v mojich ústach a otočila som sa späť na budovu školy. Prešla som popri bande futbalistov, ktorý skúmali moje odhalené nohy. Nepohodlne som sa zmrvila v pleciach a začala krátke šortky sťahovať ešte nižšie.
„Hej, krásavica.“ zakričal na mňa jeden z nich, oblapil ma silnou rukou okolo pásu a stiahol si ma do lona. Vystrašene som sa nadvihla, no jeho sila na mojom pase ma donútila tvrdo dopadnúť späť na neho. Nafučane som vydýchla. Toto som skutočne nepovažovala za tiché zapadnutie do kolektívu školy. Jeho priatelia, ktorý sedeli vedľa neho na vyššom múriku pri vstupe do školy sa smiali, a moju bezbrannosť si užívali. Viem, že to bola ich zábavka, no ja som sa cítila nepohodlne. „Ako sa voláš pusa.“ Zašepkal mi do ucha a perami sa otrel o miesto pod ním. Nadychovala som sa, aby som mu čosi škaredé povedala, no elegantný pomalý krok smerom ku nám od chlapca s drahým autom ma zaujal.
„Čo tam máš ?“ usmial sa pobavene pri pohľade na mňa. Na oboch lícach sa mu z úsmevu objavili hlboké jamky. Urazene som si zahryzla do líca z vnútra, keď som si uvedomila, že ma nazval vecou. Ale ja som človek, dopekla! Chlapec ktorý ma držal na sebe sa pohniezdil na mieste a druhou rukou mi odhrnul uvoľnený prameň vlasov za ucho. Dlaňou som sa zaprela o vrch muríka, na ktorom sedel a chcela som sa päť zdvihnúť. Môj pokus bol zmárnený takmer v okamžiku, keď som si zadok odlepila od jeho rozkroku. Potichu som zavrčala. Toto ma vôbec nebavilo.
„Pusť.“ Zašomrala som nespokojne. Hruď za mojim chrbtom zavibrovala smiechom pri mojom kňučaní.
„Pusť ju.“ Povedal kudrnáč s jemným náznakom úsmevu, a naklonil hlavu jemne do strany. On ho poslúchol a spustil ruku z môjho pásu. Okamžite som vstala, napravila si tašku na pleci a zazrela som na chichotajúceho sa chlapca.
