Tak tu je ďalšia časť.. A inak ako sa dnes mate ? :D
„Nepribližuj sa, Harry!" potlačila som mu do hrudi a vydýchla som.
„Áno Arielle?" pobavene sa uchechtol a palcom mi prešiel po líci. Odvrátila som tvár na stranu, nechcela som, aby sa ma dotýkal. Otočila som tvár ku stolu, ešte si nikto nevšimol, že strácam čas s potetovaným stredoškolákom. Moja mama debatovala s nejakou paní cez stôl. Zrejme špekulovali o ich šperkoch. Pozrela som na môjho zelenookého spoločníka a zahryzla som si z vnútra do líca pri premýšľaní, čo s ním. „No tak, miláčik, vypadnime." šibalsky sa usmial a kývol hlavou ku dverám. Záporne som pokrútila hlavou. „Chceš tu sedieť s tými starými suchármi, naozaj?" nadvihol pobavene obočie a uchechtol sa. „Alebo sa ma bojíš?" pravda bola, že som sa viac bála reakcie môjho otca, keby zistil, že som odišla, ako samotného Harryho.
„Nebojím." povedala som rozhodne.
„Dokáž to." usmial sa. Pokrútila som hlavou.
„Nemusím ti nič dokazovať." namietala som hneď. Nikdy by som sebou nenechala manipulovať.
„Keď poprosím pôjdeš?" nadvihol ľahostajne obočie. Naklonila som hlavu na stranu a usmiala som sa. Vlastne som chcela počuť Harryho prosiť o niečo. A ďalšia výhoda je v tom, že neumriem nudou s mojimi rodičmi. Prikývla som jemne hlavou, otočila som sa na barovej stoličke celým telom ku nemu, podoprela som si hlavu a nedočkavo sa na neho usmiala. „Prosím, najdrahšia Arielle, môžem mať tu česť a zobrať ťa preč z tejto nudnej skupiny policajných strážnikov?" preafektovane zaklipkal mihalnicami a našpúlil pery. Potichu som sa rozosmiala nad jeho grimasou a zoskočila som bez slova zo stoličky. Bola som si istá, že ma nasleduje a preto som si dovolila odkráčať z podniku bez otáčania sa. Obzrela som sa po parkovisku a snažila som sa nájsť jeho auto, no nikde nebolo. Cítila som, ako na rukou schmatol za lakeť a potiahol ma ku veľkému čiernemu autu. To bolo iné, ako to, ktorým prišiel vtedy do školy. „Tadiaľto, kráska." nadvihol jeden kútik úst, otvoril mi dvere od auta a pomohol mi nasadnúť. Napravila som si krátku sukňu šiat pod seba a zapla som si cez seba pás. Harry obišiel auto, nasadol a lakťom si podoprel ruku na volante. Zvláštne sa na mňa usmieval.
„Toto je iné, ako to ktorým si prišiel do školy." poukazovala som na auto. Usmial sa a prikývol. Narovnal sa na pohodlnom sedadle, strčil kľúče do zapaľovania a pomaly nimi pootočil. Auto sa pohlo, Harry elegantne vycúval a zaradil sa medzi ostatné auta na ceste.
„V tom nevozím dievčatá." uškrnul sa. Nechápavo som skrčila obočie a pozrela som sa do bočného okna mojej strane.
„Prečo?" spýtala som sa zvedavo. Odpovedal mi drzým úsmevom. Frustrovane som vydýchla a len teraz si uvedomila fakt, že sedím s neznámym stredoškolákom v aute a ideme neviem kam, môže byť nebezpečný a ja som vôbec nerozmýšľala nad tým, čo by sa mohlo stať. „Ako si vedel, že dnes budeš viezť dievča, keď si si zobral toto auto?" chcela som prerušiť ticho v aute hocijakými otázkami, aké mi hneď napadli.
„Nevedel som." odvetil jednoducho. „Chcel som ísť niekam do baru a-" nedokončil vetu, nadvihol jedno obočie a opäť sa len uškrnul. Vyvalila som na neho oči a znechutene pokrivila pery.„Nepribližuj sa, Harry!" potlačila som mu do hrudi a vydýchla som.
„Áno Arielle?" pobavene sa uchechtol a palcom mi prešiel po líci. Odvrátila som tvár na stranu, nechcela som, aby sa ma dotýkal. Otočila som tvár ku stolu, ešte si nikto nevšimol, že strácam čas s potetovaným stredoškolákom. Moja mama debatovala s nejakou paní cez stôl. Zrejme špekulovali o ich šperkoch. Pozrela som na môjho zelenookého spoločníka a zahryzla som si z vnútra do líca pri premýšľaní, čo s ním. „No tak, miláčik, vypadnime." šibalsky sa usmial a kývol hlavou ku dverám. Záporne som pokrútila hlavou. „Chceš tu sedieť s tými starými suchármi, naozaj?" nadvihol pobavene obočie a uchechtol sa. „Alebo sa ma bojíš?" pravda bola, že som sa viac bála reakcie môjho otca, keby zistil, že som odišla, ako samotného Harryho.
