Tak konečne po dlhom čase tu máte ďalšiu časť. Dúfam, že sa bude páčiť.
Nadvihla som obočie a zamračila sa na neho. Neprekvapovalo ma, že nepozná jeho meno, ale bola som prekvapená z jeho priamorečnosti. Tento človek si nekladie servítky pred ústa. Prižmúril svoje veľké zelené kukadla a podoprel si hlavu zovretou dlaňou.
„To by si nemal vôbec riešiť." pokrútila som hlavou a oprela sa chrbtom o stoličku.
„Mám právo to vedieť. Povieš mi to." rozhodne povedal a zamračil sa na mňa prísne.
„Aké právo, prosím?" nadvihla som obočie.
„Teraz sa stretávaš so mnou."
„Som s tebou v kaviarni. To ma nezaväzuje s tebou. Nemôžeš mi ani zakazovať sa stretávať s inými ľuďmi, ako si ty sám." Opäť som len nechápavo krútila hlavou nad jeho správaním.
„Poviem ti jednu dôležitú vec, ktorú si zapamätáš, maličká." povedal kľudným tónom a naklonil sa cez stôl bližšie ku mne. „Keď sa niekto stretáva so mnou, nie je v tom nikto iný." pošepkal hrozivým hlasom. „Vieš, môžem vyzerať ako idiot, keď ty sa oblizuješ s tým zjazveným a ja s tebou naďalej komunikujem." ozval sa ľahostajným hlasom a oprel sa späť o stoličku. Nahnevane som vyvalila oči a prudko sa postavila zo stoličky, ktorá sa po posunula trochu ďalej odo mňa.
„Si odporný, Harry." Potichu som štekla, zamračila sa na neho a odišla z kaviarni. Viem, že on tam zostal sedieť a ani sa za mnou neotočil. Zrýchlene som dýchala. Čas strávený s ním mi nerobil dobre. Cítila som sa, akoby ma niečo ťažilo na hrudi, bolo mi zle od žalúdka a rozbolela na hlava. Ani trochu sa mi nepáčil spôsob, ktorým hovoril o Adamovi. Ako keby bol Adam niečo nechutné a menejcenné. Kráčala som po chodníku a starších ľudí som sa pýtala na cestu ku môjmu domu. Dnu som vošla nahnevaná, prebehla som po schodoch až do izby a zvalila som sa do svojej veľkej posteli. Moja mama určite nebola dom a otec stále pracuje. Jedna z mála výhod mať otca policajta a mamu právničku. Skontrolovala som mobil, na ktorom som nemala žiadne neprijaté hovory alebo esemesky. Zrejme nikomu blízkemu nechýbam. Mobil sa mi v ruke, hneď ako som ho zamkla, rozvibroval. Uchechtla som sa a potiahla palcom po jemnom dotykovom display.
„Ahoj slniečko."
„Mami." zvesela som sa ozvala.
„Potrebujem, aby si nakúpila. Dnes večer si otec pozval nejakých kamarátov na pivo a večerný futbal. Doma nemáme vôbec nič a hneď ako prídem, budem musieť niečo navariť. Pošlem ti správou všetky suroviny, ktoré treba kúpiť a peniaze máš položené na kuchynskej linke. Ľúbim ťa." pousmiala som sa.
Väčšina telefonátov s mojou mamou vyzerala takto. Oznámila mi, čo jej treba, povedala mi, že ma ľúbi a hneď zložila. Otrávene som prešla do kuchyni, zobrala som si peniaze a pomaly som sa prechádzala po páliacom slnku ku najbližšiemu supermarketu. Správou mi cestou prišiel dlhý zoznam potravín, čo mám kúpiť. Zobrala som si nákupný košík a vhadzovala som do neho všetko potrebné. Zastavila som sa pri regáloch s čipsami. Premýšľala som nad obľúbenými môjho otca, kým do mňa niekto nestrčil. Otočila som sa so šokovaným pohľadom a zbadala malého chlapca pri mojich nohách. Zachichotal sa, prešiel mi za chrbát, kde sa skryl a v malých rukách žmolil lem mojich šiat. Ten chlapček bol veľmi roztomilý. Očká mal veľké zeleno-modré, vlasy svetlo hnedé a plné pery. Tvár mu zdobil široký roztopašný úsmev. Otočila som sa za hlukom. Spoza regálu sa vynoril Harry a kričal nejaké chlapčenské meno. Uškrnula som sa, otočila sa tvárou na chlapčeka, ktorý si dal ukazovák pred našpúlené pery a prosil ma veľkými kukadlami, aby som ho neprezradila.
