Po rane, ktorú som od oca som včera schytala som bola nútená použiť jemnú vrstvu púdru, ktorá mi pomáhala zakrývať mierne fialovkastý nádych pri mojom oku. Ak by sa na mňa nikto nepozeral z úplne blízkej diaľky, vôbec by si to nemusel všimnúť. Vzhľadom na okolnosti pochybujem, že by tu bol niekto, kto by skúmal moju tvár a tak si mohol všimnúť iné zafarbenie. Odložila som si do skrinky knihy a zošity z francúzštiny a zobrala som si môj batoh na plece. Pomaly som prechádzala so sklopenou hlavou pomedzi žiakov na plnej chodbe. Prvý deň, kedy idem na obed do jedálni. Otvorila som veľké dvojkrídlové dvere a vstúpila do veľkej haly. Na počudovanie bola hala veľká, presvetlená, moderná a skutočne čistá. Prešla som na koniec radu, zobrala som si červenú tácku a pomaly sa spoločne s ďalšími žiakmi posúvala, kým na mňa nepadla rada. Nechala som kuchárku, aby mi na tácku položila tanier, kde bol veľký trojuholník veľkej pizzi. Zobrala som si čistú minerálku, ktorá tam bola vyložená a s plnou táckou som hľadala miesto, kde by som si mohla sadnúť. Skenovala som očami celú jedáleň. Bolo tam veľmi rušno, decká sa obhadzovali jedlom alebo po sebe kričali. Videla som stôl s Harrym a jeho kamarátmi, ktorých som stretla môj prvý školský deň. Hneď som odvrátila pohľad na stôl vedľa nich, kde sedeli dievčatá z roztliezkavačského týmu. Nadvihla som pobavene obočie. Pripomínalo mi to tie americké filmy zo školského prostredia. Jeden veľký stôl bol takmer prázdny. Sedel pri ňom len chlapec s kapucňou na hlave. Odhodlane som vykročila priamo ku nemu a jemne som poťukala na jeho široké rameno. Nevyzeral svalnato, mal len peknú chlapčenskú postavu. Chlapec sa otočil a ja som mu zbadala zničenú tvár. Na jeho líci sa mu ťahala dlhá a nepekná jazva, ktorá ešte nebola celkom zahojená. Hneď sa mi otočil chrbtom a čosi zabručal.
„Môžem si prisadnúť?“ nesmelo som sa spýtala, položila som tácku vedľa tej jeho a sadla som si na lavičku. Napravila som si krátku sukňu, aby bola jemná látka vystretá a nie pokrčená. „Ako sa voláš?“ zaujímala som sa. Opäť niečo zabrblal a odsunul sa odo mňa. Vydýchla som, prisunula sa bližšie a opatrne sa mu dotkla zápästia. Pozrel sa na mňa a zamračil sa.
„O čo ti ide?“ zavrčal ma mňa odmerane. Jeho hlas bol hlboký, no nie chrapľavý, tak ako ten Harryho.
„Som Arielle.“ usmiala som sa priateľsky. Chlapec si povzdychol a poobzeral sa po okolí. Všimla som si, že väčšina žiakov na nás okato čumela. Bolo mi to nepríjemné.
„Nebav sa so mnou. Začnú ťa odsudzovať.“ Poradil mi a ďalej jedol svoj kúsok pizzi. Zobrala som si do rúk minerálku a pomaly som ju otvárala.
„To mi neprekáža.“ Kývla som plecom a napila sa. Chlapec sa na mňa otočil, nazúrene prižmúril oči a zložil si tmavo zelenú kapucňu z hlavy. Odkryl mi tým tmavo hnedé vlasy, ktoré mal roztomilo strapaté, jemné obočie a nepeknú jazvu.
„Som odporný, vôbec sa nenaješ.“ Pokrútil hlavou a sklonil ju ľútostivo ku spojeným dlaniam v jeho lone. Chytila som mu zápästie a povzbudzujúco mu ho stisla.
„Hej, máš perfektné vlasy.“ Uškrnula som sa. Chlapec sa zasmial a pokrútil hlavou. Keď zodvihol ruku, aby si dal kapucňu, schmatla som mu zápästie a ruku som mu odstrčila. Ako chlapec nebol vôbec škaredý, práve naopak. Povedala by som, že je naozaj pekný, no nezahojená jazva, ktorá sa mu ťahala od pravého spánku, cez lícnu kosť až ku pravému kútiku pier mohla mnoho ľudí odradzovať. „Aj úsmev, mal by si sa smiať častejšie.“ Pokúšala som sa mu lichotiť, aby sa cítil lepšie.
„Adam.“ predstavil sa. Usmiala som sa a odhryzla si z chladnej pizzi.
„To nemyslíš vážne, Adam!“ vyvalila som oči a pokrútila hlavou. „Nemôžeš si naozaj myslieť, že Narnia je lepšia, ako Harry Potter!“ obaja sme sa potichu zasmiali. Buchla som ho päsťou do ramena sa začal tváriť, že ho to bolelo. Prižmúrila som oči.
