Before you go

II.

"Ahoj hongie, zlatíčko moje!" hneď ma teta pevne objala a všimol som si, že jej po lícach tečú slzy.

"A-ahoj... Čo tu robíš? Kde sú rodičia a brat?" spýtal som sa zarazene.

"Neboj sa zlatíčko. Všetko bude vporiadku áno? Som šťastná, že si sa prebral." jemne ma haldkala po vlasoch a ticho plakala.

"Prečo plačeš teta Min?" ticho sa opýtam.

"Všetko ti doma vysvetlím, áno? Teraz budeš bývať u mňa aj s bratom." odtiahla ma a pozrela mi na tvár.

"Hlavné je, že si sa mi prebral a si v poriadku. Malý Taeyoung sa ťa už nevdel dočkať. Každý deň sa pýta kedy príde braček." usmeje sa medzi slzami a utre si ich.

Nechápavo stojím. "Ako dlho budeme u teba bývať? Pôjdeme potom domov?" spýtam sa, no odpovedi sa nedočkám.

Opatrne ma chytí za ruku a otvorí mi dvere do auta. "Šup, sadnúť a zaputať." zapne mi pás a ešte na mňa raz pozre.

"Keby ti bolo nevoľno alebo by si sa necítil dobre hneď mi to povedz a zastavím áno?" povie starostlivo teta Min a naštartuje auto.

Jemne ako odpoveď prikivnem a pozrem z okna.

Zrazu záblesk spomienok a úplne som na zadnom sedadle stuhol a aj keď som chcel povedať tete nech zastaví nevydal som ani hlások.

Po pár hodinách sme zastavili pred jej rodinným domom v Daegu a pomaly som vystúpil a zhlboka sa nadýchol.

"Všetko v poriadku? Zvládol si cestu?" spýtala sa Min a ja som len mlčky prikivol keďže stále som nevedel poriadne hovoriť.

Vošli sme do domu a hneď sa ku mne rozbehol môj braček a silno ma objal okolo nôh.

Opatrne som si kľakol a tiež ho jemne objal. "Chýbau si mi bjaček." zamrmlal deckým prízvukom, predsa len ma len tri a ja som od neho o deväť rokov starší.

Jemne sa usmejem sa konečne prehovorím aj keď trochu strpnuto. "Aj ty mne Tae. Kde sú rodičia?" spýtam sa ho.

"Nesu... Teda nevideu som ich už dlho." odpovie trochu smutne a ja pozriem na tetu Min zmäteným pohaldom.

"Hongie, príď za mnou prosím do obývačky musíme sa porozprávať." povie sklesnuto a odíde do obývačky.

Poviem Taemu nech ide za ujom na dvor a ja prídem zatiaľ do obývačky a usadím sa vedľa tety Min.

"Hongie... Vieš tá nehoda..." začne a vidno, že sa jej ťažko rozpráva a na odpoveď jemne prikivnem.

"Tvoji rodicia... Tým, že sedeli v predu nehodu neprežili lebo auto bolo úplne skrčene..." povie a silno mi stlačí rúčku a skloni hlavu.

Oči sa mi zaplnili slzami a začal som stále dookola šepkať. "Je to moja vina... Je to moja vina... Je to moja vina..." rozplačem sa.

Teta Min ma hneď začala silno objímať a utišovať, no pár pekných slov a objímanie nezastavilo ten obrovský pocit viny ktorý som mal a mám do teraz. Veď vlastne kvôli mne sme naburali. Keby si nezabudnem veci doma by sme sa nehľadali a v poriadku by sme prišli na miesto kde sme mali dovolenkovať.

Nevydržím to, Min od seba odstrčím a rozbehnem sa hore a keďže v tomto dome som prvý krát tak som vošiel do každých dverí až som našiel pravdepodobne moju izbu.

Zamkol som sa tam a pomaly sa zviezol po dverách až na zem kde som sa schulil v klbku a plakal.

Takto to trvalo niekoľko dní a skoro nič som nejedol.

Všetci ma v nemocnici vyšetrovali na rozum, pohyb, nervy a podobne no nikto sa nezaujímal o moju dušu a o to ako sa cítim a ako to vnímam.

16. 1. 2022