Nigra Corvus

Kapitola 4.-Pravda

 „Si v pohode?" Pýtala sa už niekoľký krát Lucy. Práve sa vrátili z práce domov. Aj keď v podstate domov bola práve ich práca. Bývali v jednej časti hotelového komplexu spolu už takmer dva roky.

„Pre boha Lucy, nie som decko. Veľmi dobre vieš, že sa to stáva bežne, nie je to nič výnimočné." Prevrátila Raven očami, otrávená už asi päťdesiatou otázkou ohľadom jej psychického zdravia.

„Ja viem ale pre teba je to iné. Nikto tu si neprešiel tým čo ty." Povedala smutne. Vedela, že jej najlepšia kamarátka sa tvári drsne, no vo vnútri to ani zďaleka tak v pohode nie je ako tvrdí. Zo všetkého najviac ju ale štvalo, že ten kto mal Raven na starosti si očividne dnes vzal dovolenku a to nie hocijakú keď jej ani nebral telefón. Toto si ten idiot ešte poriadne odskáče. Čo ho to napadlo? Vedela, že sa občas na jeden deň len tak vyparí ale keď sa niečo dialo, vždy jej to zdvihol a keď nie hneď o pár minút zavolal späť ale tentokrát nič. Absolútne nič.

„Daj už s tým pokoj Lucy." Zavrčala Raven podráždenejšie než obvykle. Vzala si osušku a bez ďalšieho slova odišla do kúpeľne. Lucy osamela v izbe a s nešťastným povzdychom jej hnedé oči opäť raz vyhľadali telefón, ktorý ležal na stolíku. Podišla k nemu pozrúc sa, či jej niekto nevolal kým bola v sprche, avšak na displayi nebolo žiadne nové upozornenie.

„Ten idiot ma vážne serie." Zamrmlala si pre seba a odhodila zariadenie na posteľ. Šla sa prezliecť do svojho modrého mäkučkého pyžama aj keď bola odhodlaná túto noc nespať pre prípad žeby mala Raven nočné mory, ktoré jej podobné situácie väčšinou vyvolali.

Raven za sebou zavrela a zamkla dvere od kúpeľne, oprúc sa o ne pomaly zviezla na zem. V hrdle sa jej tvorila hrča a srdce splašene bilo akoby zabehla maratón. Neznášala to. Tak hrozne tento pocit nenávidela. Nechcela si pripustiť, že s ňou ten incident pohol. Nemohla. Je tak slabá. Ani po toľkých rokoch sa nič nezmenilo. Stále sa bála. Stále chytala panické záchvaty. Pritisla si kolená k hrudi a roztrasenými rukami zakryla ústa. Snažila sa. Snažila sa tak veľmi... tak veľmi to udržať v sebe, no nešlo to. Nikdy to nešlo. Sama bola prekvapená, že pred svojou priateľkou si dokázala aspoň na chvíľu udržať svoju falošnú ľahostajnosť. Cítila horúce kvapky, ktoré jej začali tiecť po lícach. Ruky na ústach tlmili jej tichučké vzlyky. Prečo? Prečo sa cez to nevie preniesť? Prečo ju stále musí niekto chrániť? Prečo nie je dosť silná na to aby to zvládla sama? Prečo je slabá? Ako fyzicky tak psychicky. Vytreštené uslzené oči v šoku upierala pred seba a bojovala s vlastnými démonmi minulosti. Musí sa vzchopiť. Nemôže ju predsa niečo takéto tak rozhodiť. Nesmie. Pritisla viečka a zaťala zuby. Nie! Už dosť! Pokrútila hlavou v snahe zbaviť sa dotieravých spomienok z dôb keď ešte bola len malé dieťa. Nesmie im dovoliť vládnuť jej mysli.

„Damian." Šepla tichučko po tom čo sa jej spomedzi nepekných scén vynorila tá jediná, kvôli ktorej na to všetko nechcela zabudnúť. „Tak veľmi mi chýbaš... braček." Po lícach sa začali kotúľať nové potoky sĺz. Nedokázala bez neho žiť. Nechcela. On tu bol vždy s ňou. Vždy bol pri nej. Vždy sa o ňu staral. On ju zachránil. Prečo musel umrieť taký človek ako on? Mala pocit, že ju tu nechal samú. Samú trpieť na tomto odpornom mieste. V tak zlom a zvrátenom svete. Nemá nikoho kto by ju chránil. Koho objatie by bolo také hrejivé a bezpečné ako jeho. Nevie sa zmieriť s tým, že jej život tak ubližuje a vzal jej jedinú rodinu, ktorú mala. Áno mala Lucy ale to nebolo to čo skutočne potrebuje. Potrebuje pocit bezpečia, ten ktorý cítila pri bratovi. Ten, ktorý jej dovolil dlho žiť bez nočných môr. Teraz je však sama. Ostala opustená a sama sa musí ochrániť. Už nikto nebude ako Damian. Nikdy...

***

Práve si sušila uterákom svoje krátke tmavé vlasy, keď jej do uší doľahol dlho očakávaný zvuk melódie. Ihneď vzala telefón a keď zbadala na displayi meno človeka, ktorého mala pre dnešok v hlave už viac než bolo normálne, neváhajúc ihneď prijala hovor.