V tesnom závese za mnou išiel so sklonenou hlavou Mick, ktorý sa tváril ako najväčšie neviniatko na svete. Moja chôdza bola nahnevaná, zúrila som ako pes. V jeho očiach som videla, že tu nie je len tak. Prezradil sa sám a pritom ani slovko nemusel povedať. Zastavila som sa blízko východu. Stále som mala na sebe obuté moje korčule, v ktorých sa mi nechodilo práve najlepšie ale človek si zvykne ak tak robí dlhšie. Otočím sa na neho, zastaví sa predo mnou a hľadí na mňa ako šteňa.
"Ako si vedel kde ma nájsť?" spýtam sa ho. Donedávna ani netušil čo robím, pochybujem o tom, žeby sa z nás stali cez tie dva dni kamaráti na život a na smrť a on by ma prišiel pozrieť iba preto lebo chcel. Niečo za tým muselo byť.
"Hm, na instagrame si označila toto miesto a bol som tu tak som si povedal, že sa prídem pozrieť na to čo to vlastne robíš." klamal až sa mu z uší parilo. Naozaj si myslel, že mu túto historku zbaštím?
"Zásadne neoznačujem štadión na instagrame. Poď klam mi ďalej." vytáčalo ma jeho klamanie. Neviem z čoho som bola viac nahnevaná. Z toho že prišiel alebo z toho že neviem prečo prišiel.
"Fajn." rozhodí rukami. "Volal mi Valtteri aby som ťa prišiel skontrolovať. Ak by si mu brala telefón nemusel som sem chodiť."
"Načo počúvaš môjho brata?" nadvihnem obočie, ruky si prekrížim cez prsia. Môj brat s ním nie je bohvieaký kamarát, preto mi nedáva logiku to čo hovorí.
"Pretože sa o teba bál tak ma poprosil aby som sem prišiel. Mal som to kúsok a kamarátovi vždy pomôžem." povedal vážne.
"Kamarátovi?" podozrievavo na neho pozriem. Klamanie mu nejde, vôbec. Mal by sa to lepšie naučiť. Možno by mu ten môj ťulpas jednu lekciu mohol dať. Oni nie sú kamaráti.
"Áno, stali sa z náš kamoši."
Zatnem zuby. Neznášam klamárov a to, že mi klamal priamo do očí ma vytáčalo čím ďalej tým viac. Prstom ho štuchnem do hrude.
"Povedz mi pravdu Schumacher, okamžite!" zavrčím mu do tváre nahnevane. Začínam byť vytočená.
"Viem to!!" povie hlasnejšie načo sa zamračím. Čo vie? Stojí mi dnes niekto na kábli, že nechápem o čom točí?
"Čo vieš?" opýtam sa ho zvedavo. Nič netajím tak neviem čo by mohol vedieť, hlavne aké tajomstvo by ho dohnalo sem.
"Viem o tvojom priateľovi. Valtteri mi volal aby som ťa prišiel skontrolovať, vraj mu neberieš telefón a tvoj priateľ ťa bije. Bál sa o teba či si živá." spustím smiech na celý štadión. Pobavil ma náramne.
"Ty aj Valtteri ste blázni. Nikto ma nebije, Ville je neškodný muž. Nikdy by ma neudrel." pokrútim neveriacky hlavou.
"Klameš. Povedz mi pravdu Emily." nahnevá ma.
"Nie sme kamaráti aby som ti hovorila o svojom živote. Mám šťastný vzťah, v ktorom sa cítim milovaná. Vy s bratom ste dvaja úbohí chlapi, ktorí sa snažia pošpiniť toho dobrého. My dvaja si už viac nemáme čo povedať!" nahnevane prejdem okolo neho, jeho ruka ale dopadne na moje boľavé zápästie. Zasyčím od bolesti, ruku stiahnem k svojej hrudi a škaredo na neho pozriem.
"Tak mi ukáž ruky, vyhrň rukávy." stál si za svojím. Vyhrniem mu rukáv, zápästie mám napuchnuté ale od úderu o dvere.
"Buchla som sa o dvere." poviem mu to isté čo Jutte. Pravdu!
"Vyzerám byť sprostý?" nadvihne obočie, očami si prebehne moje telo, môj postoj.
"Určite nie ale správaš sa tak."
