PsychoPATH

Krvavá vôňa - časť 2

                   V noci som nemohol spať. Stále som sa pretáčal a bol pod večným tlakom. Vstal som z postele, obliekol som si veci a šiel k dverám od pivnice. Vytiahol som z vrecka kľúče a vložil ich do zámku.

Chvíľku som váhal. Odomkol som, otvoril dvere a pomaly zišiel schody. Rozsvietil som a blížil som sa k vystrašenej Daniele. Pohladil som ju po vlasoch smerom k reťazi na krku. Odomkol som zámok a uvoľnil jej krk. Okamžite sebou trhla a odtiahla sa odo mňa preč.

,,Čo to robíš Daniela?"

Podišiel som k nej bližšie a chytil ju za vlasy. Pozerala mi očí a opľula ma.

,,Ty skurvená suka!"

Udrel som ju tak, že padla. Omdlela. Jej telo. Lákalo ma to tak ako malé dieťa hračka v obchode. Hladil som ju. Vôbec sa nehýbala a bola tak bezbranná. Jej voňavé vlasy jej siahali až po prsia, po ktorých som prechádzal ústami. Odviazal som jej ruky a vyzliekol som sa. Oddala sa mi už len tým, že bola bezbranná. Vnikal som do nej a užíval si každý ten moment. Každú sekundu som prežil.

,,Daniela, Daniela...

Obliekol som jej šaty a zviazal jej ruky naspäť tyči. Konečne som mohol zaspať s tým blaženým pocitom, no stále nebolo dokonané. Celú noc som sedel nad jej telom a pozeral, ako spí. Blížilo sa k tretie ráno, keď otvorila oči a uvidela ma. Začala vzlykať. Suka.

,,Prestaň!"

,,Okamžite!"

Nechcela prestať, stále so sebou hádzala a snažila sa akoby ujsť. V rozpakoch a v nervoch som sa rozbehol do náraďovne a vzal rýľ. Kráčal som k nej a hovoril jej, aby sa upokojila.

Kričala. Nechcela prestať. Nevedel som, čo mám urobiť.

Natiahol som ruky a zasekol jej rýľ do lebky.

Nastalo ticho. Padla na zem. Krv sa rozliala po betónovej dlážke a stekala do kanála. Stenu v ten moment zasýtila vystrieknuta krv. Vedel som, že je už po všetkom no lákala ma postava, ktorú mala. Ach, musel som zopakovať všetko, čo som robil pred tým. Oddala sa mi znovu a naposledy. Jej telo chladlo sekundu po sekunde.

Vzadu na záhrade som vykopal dieru dostatočne hlbokú nato, aby tam zapadla. Odtiahol som ju z miesta činu po betónovej dlážke až k jame.

,,Bude mi za tebou smutno Daniela.

S kopol som jej telo do diery a po pár chvíľach som dával poslednú lopatu hliny na jej hrob. Vedel som, že môj stav neuspokojila dostatočne. Vedel som, že tam vonku ma čaká moja nová obeť. Tešil som sa, lebo som tušil, že tento krát to bude unikátne. Bol som si istý, že som povolaný zabíjať tieto nádherné stvorenia. Ďalší deň uplynul ako voda, noc zahalila hmla padajúca na tiché ulice mesta.

Prišiel čas.

Prišiel čas naplniť poslanie, ktoré mi dal Boh. Pár blokov od môjho pomaly chátrajúceho domu sa na ulici šepkalo o nezvestnej krásnej Daniele. Vraj zmizla pred dvomi dňami. Cítil som akýsi blažený pocit. Ľudia sa hýrili uprostred rušnej ulice a rozprávali sa o Daniele a jej možnom zmiznutí.

,,Uniesli ju!"

Vykríkol na detektíva muž z popod dreveného pódia, kde ukľudňovali občanov detektív a starosta.

,,To nie je možné potvrdiť, nemáme žiadne stopy.

Odpovedal detektív znepokojenému obyvateľovi mesta. Zaradil som sa medzi to tupé stádo naivných oviec a počúval, ako jeden druhého prekrikujú.