PsychoPATH

Na hrane - časť 2

Snažil som sa dostať cez tú masu tupých oviec dopredu. Odstrkoval som všetkých a žiadal, nech ma pustia. Ach. Po niekoľkých strkaniciach som bol vpredu. Môj zrak ostal v hrôze. Stál som stuhnutý a pozeral na ženu, ktorá bola prebodnutá oceľovou tyčou skrz na skrz do steny.Visela nahá na tyči a po jej rukách stekala krv. Bola to tá predavačka, ktorá mi vždy predávala cigarety. Nikto nič nevidel.

Stuhol som ešte viac. Otočil som sa cez nemé ticho, ktoré som počul. Všetci kričali, no ostal som nemý. Tackal som sa pomedzi ľudí a snažil sa odísť. Nakoniec sa mi to podarilo. Napravil som si svoj čierny klobúk a zapálil si cigaretu. Celý som sa klepal. Nevedel som, čo sa to deje.

,,Ahoj Alex, je to hrozné však?" Počul som ženský hlas.

Betty?

,,Och, ahoj. Áno." Nebolo mi moc do reči. Cigaretu som ťahal, akoby som videl ducha.

,,Čo sa stalo?" Pýtal som sa, no nevedel som sa jej pozrieť do očí.

,,Nikto nevie, bola zakrytá doskami a plachtou. Pokračovala.

,,Dnes ju našiel pekár, keď sa toho chcel zbaviť, lebo to zavadzalo výjazdu jeho dodávky." Hovorila so strachom v očiach.

,,Bojíš sa?" Opýtal som sa jej a pozrel uprene do očí.

,,Ja... Neviem." Prerušil som ju.

,,Nemusíš, veď ťa má kto ochrániť." Pousmiala sa. Trochu ironicky, akoby detektívovi neverila.

,,Čo sa deje?" Opýtal som sa jej a zapálil si ďalšiu.

,,Necítim sa tu v bezpečí." Videl som, ako ju to trápi. A to ma viac vzrušovalo.

Medzi tým prišli chlapi z márnice a odstraňovali telo. Pozeral som na podliatiny a všimol som si jej podrezaného hrdla.

,,Haló, Alex počúvaš ma vôbec?" ,,Prepáč, bol som myšlienkami inde. Odvetil som.

,,Idem na pár dní preč z mesta, ja len, aby si vedel." Povedala a chystala sa na odchod.

,,Jasné v poriadku." Odvetil som a objal ju.

Musel som ísť domov. Niečo sa dialo. Niečo vo mne. Šiel som celú cestu rýchlou chôdzou až k dverám. Odomkol som a vkĺzol dnu. Zabuchol som dvere a bežal po schodoch do spálne. Pozeral som z okna. Tento krát tam boli len dve diery. Žiadne stopy. Asi som mal zjavenie. Treští mi v hlave. Stmieva sa a ja mám pocit, akoby som tu nebol sám.

Si to ty môj pane? Len okno búchalo kvôli prievanu. Už tu sedím zopár hodín, vonku je riadna tma a moje obete sa túlajú po meste. Akoby som dúfal, že prídu ku mne samé. Hudba hrá a ja fajčím cigaretu.

Cítim sa ako hlupák. Idiot. Rád sa podceňujem. Viem, že nič nedokážem.
Túžim po novej obeti. Chcem sa vykúpiť o môj pane daj mi silu. Ach. Kto tak neskoro v noci zvoní? Ak to bude detektív vyhodím ho ako prašivého psa. Trochu pokašliavam, kým kráčam k dverám. Svetlá jemne poblikávajú kvôli blížiacej sa búrke.

Mmm, kto by bol za dverami. Znovu zvonček.

,,Už idem." Odvetil som a kráčal som otvoriť dvere.

Otvoril som dvere, no na druhej strane som nečakal nikdy v živote osobu, ktorá tam stála.

,,Betty?" Pozeral som nemo na ňu...

,,Prepáč, že vyrušujem, no vlak, ktorým som mala ísť mi ušiel pred nosom a bojím sa ísť cez celé mesto domov."

,,Mám ťa ísť odprevadiť?" Opýtal som sa a načahoval po kabát na vešiaku.

,,Nie, ja len či by som tu nemohla na noc ostať. Hneď ráno pôjdem domov." Súhlasil som. Chvíľu prezerala dom, kým som jej nachystal veci na spanie.

,,Máš to tu pekné."

,,Ďakujem." Odvetil som a ponúkol ju pohárom vína.

Sedela v kresle tam, kde dávala moja žena. Pozeral som na ňu, ako ju kolí únava a jej viečka bojujú s realitou.

,,Ak sa nenahneváš, pôjdem si už ľahnúť."

,,V poriadku." Vzal som prázdny pohár vína a ukázal jej izbu.

Zaspala. Po pár minútach bola tuhá. Sadol som si pred dvere jej izby a sklonil hlavu. Cítil som, že je čas. Je čas, aby som jej ukázal cestu. Chcem, aby sa kajala. Chvel som sa. Vytiahol som cigaretu a zapálil som si. Fajčil som a pomaly vyfukoval dym. V hlave mi bežalo toľko myšlienok. Je to osud? Prišla sama, lebo cítila bolesť a vinu? Alebo to bola len náhoda? Pomaly som vstal a od kráčal dole schodmi. Schod po schode som sa chcel vrátiť. Lákala ma tá túžba.

Namieril som si to do sprchy. Ani som si nedal dole veci. Celý oblečený som vošiel a pustil na seba vracia vodu. Všade para a voda, ktorá sa odrážala od dlažby. Vedľa mňa viselo na obklade popraskané zrkadlo. Rukou som poň prešiel a zacítil štípanie. Pohľad na krvácajúcu dlaň bol úžasný. Krv sa zmiešavala s vodou a odtok chytil červenú farbu. Vytiahol som črep zrkadla a pozeral sa na kúsok svojho odrazu.

Aké je to? Aké je to zomrieť? Pevne som zovrel ostrý črep v ruke a pozeral, ako mi krváca dlaň. Kvapka po kvapke. Vzrušujúce. Vzal som črep a ťahom prešiel po žilách na ruke. Prúd krvi a samá para z horúcej vody.

Pane, ideš si pre mňa? Nič viac si nepamätám, len ostré facky po tom zlom sne, ktorý sa mi sníval. Bolí ma hlava. Betty? Och, prečo vidím tak rozmazane. Počujem jej hlas. Čo, nič som neurobil. Uhhhh, zase sa my zatvárajú oči. Pozerám na bok, som v sprche a vedľa mňa črep. Tak nakoniec to nebol sen. Betty, nechaj ma tak. Čo to do pekla je? Štípe to. Och.

Prebúdzam sa na ostré slnko. Počujem chôdzu po mojom dome. Ako som sa ocitol v posteli? Nič si nepamätám. Som veľmi zmätený. Ruky mám obviazané a ledva sa hýbem. Niekto kráča k izbe, žeby tu bola stále Betty? Kroky sú stále silnejšie a približujú sa. Vo dverách sa po chvíli zjavila Betty.

,,Ako ti je?" Spýtala sa hneď vo dverách a kráčala k posteli s pohárom vody.

,,Čo sa stalo?" Opýtal som sa dosť znepokojujúco...

,,Snažil si sa zabiť!" Začala po mne kričať. Nenávidím, keď niekto po mne kričí. V mojom dome? Čo si to tá kurva dovoľuje?! Stále iba kričala, môj zrak sa stiesnil. Počul som, ako mi bije srdce a tlmené zvuky v okolí. Pozeral som na ňu. Hýbal sa mi v očiach celý svet. V tých sekundách som nevnímal život.

,,Prestaň, o nič také som sa nepokúšal." Odvetil som jej, no ona ostala ticho. Pozerala na mňa s hrôzou. Bála sa?

,,Ty si nič nepamätáš?" Opýtala sa po chvíli mlčania v izbe.

,,Nie, nič si nepamätám, čo by som mal?" Nerozumel som jej. Vlastne od sprchy si nič nepamätám. Čo sa to deje? Bolí ma ruka a dlane mám dorezané. Nikdy som sa necítil tak zle.

,,Našla som ťa v sprche s podrezanými žilami Alex." Pokračovala.

,,Neviem, čo sa ti odohralo v hlave, ale veľmi som sa bála." Prišla ku mne bližšie a sadla si na posteľ.

,,Na, napi sa vody." Pomaly som si sadol s bolesťou hlavy a napil som sa. Starala sa o mňa dlhú dobu. Nosila mi jedlo a vodu, kým som nenabral silu a nezotavil sa. Bože, prečo sa toto všetko deje. Mám pocit, akoby som zomieral. Posadil som sa na posteľ vedľa Betty.

,,Ďakujem." Pozeral som sa na zem. Nevedel som jej pozrieť do očí.

,,Nie je začo." Odvetila mi.

Čo to je? Pohladenie? Cítim jej ruku na mojom chrbte. Chveje sa mi telo. A tá vôňa? Priťahuje ma.

,,Alex, viem, že by som nemala, ale nechceš sa mi s niečím zdôveriť?"

,,Ako napríklad s čím, že som psychopat?!" Zvýšil som hlas a jej ruka sa v ten moment už nedotýkala môjho tela.

,,Nie prepáč, len som chcela vedieť, čo ťa trápi." Odvetila vystrašeným hlasom.

Čo mňa trápi? Keby vedela, čo mi je a čoho som schopný, tak by tu netrávila ani sekundu.

,,Mala by si odísť." Povedal som a pozrel sa jej do očí.

,,Dobre, ako si želáš Alex." Postavila sa a od kráčala preč. Po chvíli som počul, ako sa zatvorili dvere. Ľahol som si na chrbát a pozeral dlhú dobu do stropu.