PsychoPATH

Číslo 4

 Po chvíli som zaspal. Zobudil som sa nasledujúce ráno na ranu z poza okna. V okamihu som sa postavil a šiel pozrieť, čo sa deje. Ach, nejakí malí fagani! Utekali preč, čo im sila stačila. Zastrel som mohutné závesy. Rozhodol som sa tak urobiť v celom dome. Netrvalo dlho a dom sa zmenil na jednu temnú, dych berúcu miestnosť plnú možností. V obývačke som zapálil kahance a kozub, ktorý krásne rozsvietil celú miestnosť. Mám to takto rád. Ticho som si sadol do kresla, ktoré sa sem tam pohuplo a pozeral do ohňa. Celý deň som takto strávil. Po niekoľkých hodinách som sa rozhodol odísť von. Bolo dosť chladno. Vzal som si svoj obľúbený klobúk a kabát, ktorý ma vždy zahreje. Kráčal som po parku a hľadal niečo nezvyčajné. Niečo očarujúce. Dostal som sa až na námestie, kde na krajoch svietili lampy a prechádzal občas človek, ktorý sa ponáhľal domov. Sadol som si na stred pódia, kde detektív a starosta utešovali občanov.

Z popod tmy sa ku mne blížil človek. Kto to môže byť? Nejaká mladá žena. Len prešla okolo. Pozdravili sme sa. Cítil som jej strach. Tá vôňa sa ťahá za ňou stále. Postavil sa a kráčal tým smerom kadiaľ ona. Zrýchlila krok. Stále som sa jej držal. Obzerala sa a dúfala, že prestanem, no jej viera bola príliš chabá.

,,Čo odo mňa chceš?" Zastavila a otočila sa smerom ku mne. Zastavil som a tváril sa vydesene.

,,Ja?" Opýtal som sa a ostal som stáť tesne pred ňou.

,,Ja, prepáčte som len vystrašená z toho všetkého, čo sa tu deje." Pozerala na mňa vydesenými očami.

,,Tak, ak vám to nebude vadiť kľudne vás odprevadím domov." Usmial som sa a natiahol skrčený lakeť, ktorý mohla chytiť a nechať sa viesť.

,,Ďakujem." Chytila sa ma a kráčali sme spolu.

Šli sme dlhou cestou cez park. Bolo to vzrušujúce. Pýtala sa ma, ako sa volám. Mimochodom volala sa Christine. Smiali sme sa. Jej strach pominul.

,,Odkiaľ si vlastne šla takto neskoro v noci?" Opýtal som sa a zvedavo pozeral.

,,Z práce, robím barmanku v miestnej krčme." Tak, predsa už len viem, prečo som ju nikdy nevídaval. Tá krčma je od rána do noci či je pondelok alebo nedeľa. Kráčali sme okolo môjho domu cez park až nakoniec. Vošli sme do tmavej uličky, ktorá viedla na jej ulicu.

,,Vždy sa tadiaľto bojím ísť sama." Povedala a stlačila mi ruku. Pritisla sa ku mne. Pomaly sme kráčali na koniec temnej uličky na jej ulicu. Viedla ma k svojmu domu a pred dverami sme zastavili.

Trošku trápne ticho.

,,Tak ja už..." Prerušila ma.

,,Nedáš si teplý čaj alebo kávu?" Usmiala sa na mňa. Nedalo sa jej odolať. Hnedé vlasy a jej oči. Boli tak nádherné. Hrýzla si do pery a čakala na moju odpoveď.

,,Jasné, mile rád." Usmial som sa a šiel za ňou.

Vošli sme do celkom pekného domu. Odložil som si kabát a klobúk. Zaviedla ma do kuchyne, sadol som si a pozeral na ňu za pult. Usmiala sa na mňa. Zase.

,,Dáš si niečo teplé alebo chceš víno?"

,,No, ak si o mne nebudeš myslieť, že som alkoholik, dám si v kľude aj víno." Uškrnul som sa.

Smiala sa. Vlastne. Smiali sme sa obaja. Naliala nám obom víno a kráčala k stolu. Pozeral som na ňu. Uprene do očí. Položila víno na stôl a sadla si vedľa mňa.

,,Ďakujem." Jedine to zo mňa vyliezlo. Bol som celkom rád, že mám po dlhom čase nejakú spoločnosť. Ani neviem, ako dlho som bol pri nej, no hodiny sa točili príliš rýchlo. Vypili sme celú fľašu. Postavil som sa a usmial.