Heya!
Dopredu upozorňujem, že táto poveda nemá absolútne nič spoločné s predchádzajúcou, ktorá sa už istú dobu nachádza v tejto zložke. Povedzme, že toto bude len akási zberňa jednodieloviek a "odpadu myšlienok", ktoré sa nahromadia v mojej čudnej hlávke a ja prostredníctvom nich budem môcť splniť želania drahým čitateľom/anonymom na asku.
Tiež chcem upozorniť na to, že táto poveda je mimoriadne krátka a nazbierali sa tam najmä neúplné myšlienky a emócie hlavne z dnešného dňa, ktoré som potrebovala dostať z hlavy preč. Ak sa vám stane, že náhodou neobjavíte pointu, nebuďte smutní a radšej mi to oznámte, aby sme na ňu spoločne prišli, k?
Za korektúru som vďačná Sunny. <3
Predtým než som ho po prvý raz pobozkal, v hlave mi prebleskla myšlienka. Bola brilantná. Skutočne bola! Mala pevný základ a každý by si ju vedel preformulovať podľa vlastnej potreby, no práve v tom bol háčik. Jediná chyba, ktorá v danom okamihu predstavovala absolútnu katastrofu.
A odvtedy... Odvtedy som sa cítil akoby som bol prázdny.
Avšak podstata celej tejto veci je zasadená do minulosti. Presnejšie do obdobia približne spred roka, kedy jediný človek, ktorý prichádzal do totálne prázdnej sály bol Harry.
Odvtedy sa samozrejme mnohé zmenilo a ja som ho už nestretol, no doteraz sa mi stáva, že sedávam na balkóne svojho bytu, pijem horúci čaj, fajčím cigaretu a premýšľam nad jeho perami. Presne tak. Nepremýšľam nad tým ako vyzeral, aj keď už v tej dobe bol naozaj mimoriadne krásny. Nepremýšľam nad tým aký v skutočnosti bol, pretože na to som vlastne nikdy neprišiel. Nemal som možnosť. Alebo skôr... sám som si ju vzal. Nepremýšľal som nad tým prečo deň čo deň vysedával v tej starej sále, ktorej sa pravdepodobne kvôli mne všetci vyhýbali. Boli to len pery... A občas vôňa. Doteraz som si istý, že nepoužíval žiadny parfém. Tá vôňa sálala z neho. Z toľkej krásy a nevinnosti, ktorú mu príroda nadelila ako dar. Dar, ktorý rozhodne nemal nikomu dávať alebo aspoň nie mne.
Občas mám pocit, že on tam niekde vonku neustále čaká. V kútiku duše viem, že to nie je len pocit, ale skôr prianie či túžba.
Každopádne pointou nie je to, že stále na toho človeka myslím. Pointou je to, že približne pred rokom som pravidelne každý jeden deň chodil hrať na klavír. Správne. Nechodil som na onú školu, ktorej názov som už aj tak zabudol. Iba mi bol poskytnutý priestor a staručký hudobný nástroj. Presne ten, čo mi už dnes zdobí obývačku.
Stále dokola som hral tú istú skladbu. Najskôr som to robil preto, lebo som ju chcel vedieť dokonale zahrať a tiež som chcel mať zo seba dobrý pocit, že niečo dokážem. No potom som si uvedomil, že vždy, keď som tam bol, objavil sa tam aj Harry.
Bez pozdravu, či akéhokoľvek očného kontaktu. Iba na začiatku prišiel, sadol si na to isté miesto a buď čítal alebo si písal veci do školy, no a po konci jednoducho odišiel. Tú skladbu som neprestal hrať, pretože si môj mozog začal z nejakého neznámeho dôvodu myslieť, že keby som niečo zmenil, ten chlapec by sa tam už nikdy neobjavil.
Zobral som to z opačného konca. Myslel som na to aký som prázdny. Na jeho meno. Na bozk. Na skladbu. Na klavír. Ibaže tá prvotná myšlienka, ktorá mi takmer všetko vzala bola, že by som dokázal vytvoriť akýsi vzorec, podľa ktorého by sa všetci ľudia správali a potom by na svete neexistovalo napríklad odcudzovanie.
Ten vzorec som nikdy nevytvoril. Bol som na dobrej ceste a potom sa tam objavila tá prekážka v podobe pretvárania. Vyrobenia vlastnej podoby vzorca pre každého človeka a na tom to všetko stroskotalo.
Jeho predstavou som bol ja. Človek, ktorý hrá na klavír. Moje predstavy siahali omnoho ďalej, kým to neskomplikovali tie pery. Snaha o vytvorenie vzorca stroskotala na strachu zo samotných ľudí, pre ktorých mal byť určený.
Ten bozk... Ten bozk a úžasné chvenie v kombinácií s časom, ktorý prestal plynúť a tónmi, ktoré sa mi ozývali v hlave. Jemné, ba až dievčenské ústa a ten jediný dotyk. Toto všetko zničilo môj nápad v priebehu niekoľkých sekúnd a ja som mal pocit akoby tým zo mňa vysal všetku životnú energiu a jediné po čom som prahol bol on a omnoho viac bozkov.
Pokazil som to. Na druhý deň som za klavír doviedol dievča. Nevedel som jej meno! Zaplatil som jej, aby tam so mnou strávila tú chvíľku, kým si ju Harry všimne a odíde a presne to sa aj stalo.
A teraz?
Teraz som opäť na balkóne, vedľa seba mám šálku horúceho čaju, fajčím cigaretu a čakám, že sa i moja životná energia spred roka, ktorá mi chýba vráti. Som si istý, že hlúpym čakaním a premýšľaním sa nič nezmení, no životné lekcie ma priučili neuveriteľnému strachu z konania. Nedokážem zahasiť cigaretu a ísť ho hľadať. Dokážem len dúfať, že to spraví on.
A spraví?
