Heya!
Vzhľadom k tomu, že ostatné poviedky, ktoré boli v rôznych súťažiach sú na tomto wattpade už zverejnené (yamd, príliš veľa farieb/colours), rozhodla som sa, že táto by tu tiež nemusela chýbať. Na úvodnej strane wattpadu je jasne napísané aký úspech získala a preto si toto zverejnenie zaslúži.
pozn.: Nie, nie je to Larry ani iný potenciálny ship týkajúci sa chlapcov z 1d.
***
„V okamihu, keď On opustí tento svet, Vašej dcére zostane už iba jej telo, duša a zvyšok bude odstránený spolu s Ním."
Vtedy... vtedy pri jej narodení som to počul. A keby len to. Ja som to videl. No nerozumel som. Celé by som to mohol prirovnať k vzťahu ľudí so zvieratami. Obe strany sa vidia i počujú, ale aj napriek tomu je ich komunikácia istým spôsobom obmedzená. Zvláštne...
A dnes? Dnes si môžem len predstavovať, kde sa nachádzam. V mojej hlave sa jednoznačne objavuje miestnosť. Je jednoduchá. Štvorcová a má biele steny, strop a aj podlahu. Som si istý, že do nej vedú dvere a musí mať aj okno, no svetlo sem nepreniká neustále.
Viem to, pretože mávam pravidelných návštevníkov a nie sú to jej rodičia. Možno... bratia? Určite sú štyria. Dokážem to rozpoznať vďaka vôňam. Každý z nich ju má inú, no nie som si istý, či je to tak schválne alebo o tom ani len netušia.
Nedokážem však nad tým premýšľať. Momentálne registrujem len to, že v poslednom čase sa necítim dobre. Je to akoby sa deň čo deň ku mne niečo blížilo, ale zároveň sa to tým istým tempom aj vzďaľovalo. Nedáva mi to absolútne žiadnu logiku a nepáči sa mi to. Vždy som bol spokojnejší, keď som mohol za týchto podmienok, ktoré mi boli vytvorené, rozmýšľať nad tým, čo som chcel.
Napríklad nad vesmírom, nebom, peklom... týmto svetom. Nad tým, kto vlastne som a čo mi zostalo. Nikdy som na nič neprišiel, ale toto využitie času, ktorý pre mňa aj tak nehrá žiadnu rolu, mi prišlo omnoho užitočnejšie.
Aj teraz mi to chcú vziať?
Začujem ľahké a neisté pootvorenie dvier. Nechali odomknuté schválne alebo na to nechtiac zabudli? Z nejakého neznámeho dôvodu som si istý, že to je prvá možnosť, no netuším, kto by mohol byť vinníkom. Teraz už cítim jemný vánok a zimomriavky, ktoré oblievajú celé moje telo. Slabé zatvorenie dvier a osoba s novou neidentifikovateľnou vôňou sa snaží opatrne zastrieť závesy. Odrazu pociťujem nutkanie vedieť, čo je to za vôňu.
„Kto si?" zaznelo jednohlasne a mňa prekvapilo, že hlas nepatril mužovi. On vlastne nepatril ani žene. Bolo to dievča.
„Pýtala som sa prvá," prehovorila na mňa sčasti sebavedomo a sčasti ustráchane.
„To nie je tak celkom pravda. Spýtali sme sa naraz. Otázkou zostáva, kto dá komu prednosť. A keďže si ma ešte stále neprerušila, beriem si tento ťah pre seba. Povedz... ako vyzerám?"
„Č-čože?"
„Neporozumela si snáď mojej otázke?"
„Nie, ja... porozumela som. Iba ma to zaskočilo. Prepáč. Vyzeráš ako muž, ktorý sedí v samotnom strede tejto izby. J-ja neviem prečo, ale tvoje nohy a ruky sú pripútané nejakými pásmi z hrubej látky o kreslo, v ktorom sa nachádzaš. Si bosý a... si oblečený v čiernom. Tvoje úzke nohavice a košeľa sú čierne, no je na nich prach. Akoby... a-akoby si tu sedel naozaj veľmi dlho..."
Odrazu som cítil, že jej blízkosť by sa dala zmerať na milimetre. Vôňa, ktorá nešla rozpoznať a... dotyk. Letmý dotyk jemných dievčenských rúk. Pomaličky prechádzala chrbtom dlane po mojej lícnej kosti až k spánku. Pokračovala pohladením vlasov a až vtedy som si to uvedomil. Ja... nie som slepý. Neoslepol som. Ibaže za tú dlhú dobu, ktorú som tu strávil, prestal som vnímať to, že moje oči boli niečím zviazané.
