Prebudila som sa na vôňu palaciniek. Slnko už bolo vysoko a predieralo sa cez zatiahnuté žalúzie. Vedľa mňa ležal Ricco s jeho neodolateľným úsmevom.
,,Dobré ránko princezná. Ako si sa vyspala?"
,,Výborne."
,,Tak to som rád. Daj sa dokopy a poď von na terasu. Čakajú tam raňajky." na chvíľu sa zamyslel a hneď za tým dodal:,,No vlastne už obed. Je 12:33."
,,Čoo? Koľko?" okamžite som sa pozrela na mobil, a vážne bolo 12:33.
V pravom rohu na mobile mi svietila kolonka so zmeškanými hovormi a 3 správy. 10 zmeškaných hovorou od mamy a 4 od Sarah. Dve správy boli tiež od mamy.
V prvej stálo:
Kde sa túlaš? A prečo mi nedvíhaš mobil?
Upss.
V ďalšej bolo toto:
Sharlotta okamžite sa vráť domov!!! Musíme sa vážne porozprávať. Už ti skončí to poflakovanie sa hocikade!
A tretia správa bola od Sarah.
: Prosím ťa kde si? Volala mi tvoja mama a bola veľmi naštvaná. Tak dvihni aspoň mne.
Začala som rozmýšľať prečo som nepočula ani jedno zvonenie mobila. Ach, jasnee. Veď ja sprostá som si vypla zvonenie.
Zobrala som si všetky svoje veci, rýchlo vybehla na terasu a narazila na Ricca sediaceho na hojdačke.
,,Prepáč ale musím." povedala som s ospravelňujúcim výrazom.
So spytavým pohľadom sa na mňa pozrel ale ja som už utekala čo najrýchlejšie preč. Niečo ešte za mnou kričal. No to už som nepočula.
...
Pomaly som sa blížila k nášmu domu. Keď už som stála pred dverami z plných pľúc som sa nadýchla a potichu otvorila dvere. V kuchyni som zahliadla mamu. Rýchlo som prebehla po schodoch do svojej izby. Bohužial ma počula.
,,Do riti." potichu som zahundrala pre seba.
,,Sharlotta okamžite sa vráť dole!" vrieskala z dola. A je totu. Nechápem čo sa s mojími rodičmi stalo. Doteraz ich vôbec netrápilo kde som a čo robím. No čo už...
,,Áno mami?" zišla som dole ako poslušné neviniatko.
,,No počúvam. Kde si bola, ským a čo si robila?" položila utierku s ktorou ešte pred chvíľou utierala riad a čakala na moju odpoveď.
,,Nemusím sa ti spovedať!" drzo som odvrkla.
,,Ahá. Takže takto hej?" pozrela na mňa ako keby ma chcela zabiť pohľadom. ,,Máš zaracha moja milá! Žiadne party, žiadne poflakovanie sa kade tade, proste nič! Zo školy rovno domov. Rozumela si?"
,,Prosím? To mi nemôžeš urobiť!" zvrieskla som so slzami v očiach.
,,Ale môžem. Som tvoja matka."
Rozbehla som sa do izby a plnou silou zabuchla dvere za sebou. Ľahla som si na posteľ a ešte viac sa rozplakala. Nevedela som sa zmieriť s tým že nebudem môcť chodiť von. Predtým to bolo pre mňa niečo neskutočné, nereálné. Nikdy som nechápala deti ktoré mávali zaracha. Stále som sa im smiala ,že nemôžu chodiť von. A teraz? Teraz nemôžem chodiť von ja. Možno je to pre niekoho trápne plakať kvôli takéj somarine, ale ja som proste bola zvyknutá na iný život...
Neskôr som sa rozhodla zavolať Sarah. No ešte pred tým som si našla v mobile 2 neprečítané správy od neznámeho čísla.
Otvorila som prvú správu a v nej stálo:
Prečo si tak rýchlo zmizla?
*Ricco
Zaujímalo by ma odkial ma moje číslo. A teraz som nemala chuť to riešiť. Radšej som si prečítala druhú správu
: No tak odpíš. Urobil som niečo zlé?
Uložila som si jeho číslo a ešte raz som sa mu ospravedlnila do SMS-ky s tým že mu to neskôr vysvetlím.
Ďakujem vám za votes. Veľmi si to cením. Dúfam že sa vám táto časť páčila. Love you.
