Celý zvyšok dňa som ju nedokázala dostať z mysle. Od tej chvíle za mnou do riaditeľne ani raz neprišla, a keď odchádzala jediný náznak toho, že ma registruje, bol náznak hlavou na rozlúčku. Sekretárka si musela všimnúť, že sa niečo deje, ale nič na to nepovedala. Len sa na mňa ľútostivo pozrela s pohľadom vraviacim „Mrzí ma to.“ To gesto ma chytilo za srdce. Aj keď nevedela, o čo ide, vždy sa ma snažila podporiť a pomôcť mi a za to ju vždy budem obdivovať. Odjakživa bola na ľudí milá a vždy nápomocná, nikdy nepotrebovala niekomu niečo dokazovať, bola spokojná tam, kde je. Čo sa o iných ľuďoch povedať nedalo.
Prečo sa vždy moja myseľ zatúla práve k nej?
Zdvihla som pohľad od knihy, keď som počula zvuk otvárajúcich sa dverí.
„Ahoj. Ani by si neverila, aký som rád, že som konečne doma,“ vyriekol s úsmevom od ucha k uchu môj muž. Bol stredne vysoký s šedivými vlasmi a mierne oválnou postavou. Na tvári mal vždy veselý úsmev a v očiach iskru radosti, ktorá mi vždy zahriala srdce.
„Ahoj,“ usmiala som sa naňho. „Čo sa stalo?“ Nikdy sa takto nesprával.
„Nič, len som rád, že ťa konečne vidím.“
To aj ja, ale bola by som radšej, keby tu namiesto teba bol niekto iný.
„Aj ja som rada, že ťa vidím, ale muselo sa niečo stať, ty sa takto nesprávaš.“
„Možno som si konečne uvedomil, aký poklad doma mám.“
Niečo sa muselo stať.
Sladko som sa naňho usmiala a vyriekla: „Aj ja som rada, že ťa mám. Ľúbim ťa.“
„Aj ja ťa ľúbim."
Po krátkej odmlke som vyhŕkla: „Dnes sme mali ťažký deň v práci. Niekto našiel dvoch chlapcov, hm... ako to len opísať... veselých z istých látok, ak vieš, čo tým myslím.“
Ten muž sa začal smiať! Rozrehotal sa na celý byt, ten hajzel.
„To vôbec nie je vtipné, vieš, aký z toho bude problém? A vôbec neviem, čo s tým mám robiť?“ Musela som sa prekonávať, aby som nepoužívala množné číslo, aby som nevzbudila podozrenie. Aj tak vie, že sme dobré kamarátky s P, ale nepotrebuje vedieť ako veľmi dobré.
„Prepáč, ale pre mňa je to veľmi vtipná situácia, keď si uvedomím, akí tí chlapci musia byť hlúpi, keď na ulici robia toto. Veď z toho by bol problém, aj keby boli dospelí. Ale veď ty to zvládneš.“
„No dúfam, lebo teraz si s tým naozaj neviem dať rady. Čo im dať zhoršené známky zo správania? Ale to by sme ich museli potom nahlásiť na políciu a tak ďalej.“
„Prepáč, ale naozaj ti neviem poradiť. Veď zajtra v práci to vyriešite,“ dodal s úsmevom, keď zložil kabát na kovový vešiak v chladnej predsieni, ktorý bol uložený nad topánkovníkom napravo od dverí. Keď odchádzal do spálne, aby sa prezliekol do niečoho pohodlnejšieho, obzrel sa za mnou a na perách sa mu zjavil ľútostivý úsmev.
Vôbec som netušila, čo tým myslel, ale v kútiku duše som tušila, že to nenasvedčuje ničomu dobrému.
Večer, keď som vošla do spálne, môj manžel už spal. Bola to priestranná miestnosť s farebnou tapetou posiatou rôznymi tvarmi a kvetmi, ktorú som pred tými rokmi vyberala ja (pozn. autora: je to asi 10 rokov). Doteraz som si pamätala, ako sme sa na tom pohádali, avšak vtedy ešte bolo všetko inak. Naproti dverám sa nachádzala rozľahlá manželská posteľ s drevenou konštrukciou, ktorej polovicu zaberal môj spiaci manžel. Bohužiaľ. Napravo bola vstavaná skriňa z lesklého dreva, ktorá zaberala najväčšiu časť izby. Okrem nej sa tu však nachádzali aj nočné stolíky po bokoch postele s hlbokými zásuvkami, na ktorých boli kovové lampy. Pri stene naľavo stál pracovný stôl s mojimi zbytočnosťami zo školy ako písomky a tak ďalej. Kedysi sme tam mali obaja svoje veci, ale postupom času sa stiahol a prenechal mi ho.
Do izby som kráčala tichým krokom, aby som ho neprebudila a s čo najmenším hlukom som si ľahla na vŕzgajúcu posteľ.
V tej chvíli ma opäť premkol ten starý známy pocit prázdnoty, keď som si uvedomila, čo sa dnes stalo.
"Nemohla si to urobiť, bolo to správne rozhodnutie," presviedčala som samu seba.
Ale aj tak vždy, keď som sa pozrela na svojho manžela, v kútiku duše som túžila, aby tam bola ona. Nedokázala som prestať myslieť na jej hebkú pokožku a útlu postavu. Jej úzky pás, ktorý mi ako uliaty padol rúk.
S týmito myšlienkami upadnem do bezsenného spánku.
Notes: V tejto kapitole bolo len stretnutie s manželom A, čo je dôležité pri ďalšom pokračovaní deja.
P.S.: V ďalšej kapitole príde smut.
KAMU SEDANG MEMBACA
PxA
Fiksi PenggemarToto *nie* je fanfikcia na riaditeľku a jej zástupkyňu. Dlhé dni plné práce, avšak našťastie na to nie je sama. Má pri sebe oporu, ktorá jej pri všetkých problémoch pomáha. Už dlhé roky sú kamarátky. Keď sa však v jeden večer zdržia trochu dlhšie a...
