Believe {Jortini story SK}

10) She really needs help

Pohľad Diega

Zasmial som sa nad tým.

,,Zmeňme tému, pretože naozaj popelvára robiť nebudem," pokrútil som hlavou, a snažil sa nesmiať ,,Prečo si vôbec nešla do školy?"

Keď som sa spýtal, úsmev z jej tváre zmizol. Zamračil som sa a pokračoval v chôdzi, čakal som, ako zareaguje.

Nadýchla sa, a usmiala sa. Sám neviem, či to bol úprimný úsmev, alebo nie.

,,Ja..musela som ísť nahrávať.." pokrčila ramenami.

Prikývol som ,,Tak fajn. Keď si nahrávala, niečo mi zaspievaj" navrhol som.

,,Čože?" nadvihla obočie a obzrela sa ,,Teraz? Tu?" spýtala sa.

,,Áno, teraz a tu" pokrčil som ramenami.

,,Nie. To nie" pokrútila hlavou.

,,Nie? Tak začnem ja," prikývol som, a začal spievať ,,V lese, v lese, na jehličí.." začal som. Ľudia sa za nami obzerali.

Zasmiala sa ,,Prestaň"

Iba som sa usmial a pokračoval ,, koná se svatba trpasličí, žádná divná věc to není, Šmudla už má po vojně a tak se žení "

,,Hej!" zasmiala sa ,,Ľudia sa na nás pozerajú"

Pokrčil som ramenami ,,Malou má ženu, malinkatou, s malým věnem, malou chatou. Už jim choděj telegrámky, už jim hrajou Mendelssohna na varhánky." spieval som.

Zasmiala sa, a vyskočila mi na chrbát. Zachytil som ju, aby nespadla.

 Dala mi ruku na pery ,,Už by stačilo" povedala so smiechom.

,,Prečo? Veď to je krásna pesnička" poznamenal som a snažil sa nesmiať.

,,Proste nie" pokrútila hlavou a zoskočila zo mňa.

Síce svietilo slnko, ale stále bol jemný vánok. Vlasy sa jej rozleteli na všetky možné svetové strany, a nakoniec skončili na jej tvári.

Zaksichtila sa a jeden po druhom si ich dávala preč.

,,Toto je nevýhoda dlhých vlasov" poznamenal som.

,,Nie sú dlhé. Mám ich iba po ramená" pokrčila ramenami.

,,Ale aj tak ich máš dlhšie ako ja"

,,Veď nemôžem chodiť s krátkymi vlasmi, aby som vyzerala ako kuželka" povedala a dala si pramienok z nich za ucho.

Uchechtol som sa ,,No keď myslíš.." pokrčil som ramenami.

Prikývla. Pokračovali sme v chôdzi.

O chvíľu sa jej ale rozletela sukna. Rukami sa ju snažila prichytiť. Pohľad na ňu bol naozaj komický.

Zasmial som sa nad ňou. Okamžite po mne strelila nahnevaným pohľadom, ale keď vietor zastal, videl som na jej tvári úsmev.

•••

,,Eh..ako vidím, média vedia iba klamať" povedal som.

,,Bohužial" povzdychla si a pokračovala v ceste.

Spoločne sme prišli po jej bytovku. Hovorila, že o 14:30 musí ísť na interview, takže to musí stihnúť.

Zastavili sme.

,,Ďakujem ti Diego" silno ma objala.

Zasmial som sa. Ani mi nie je jasné, za čo mi ďakuje, ale pevne som ju objal.