Water under the bridge

'89

Nad tichou nočnou dedinou
sa cinkajúce zvuky vinú.
Neprší. Nefúka.
Na oblohe niet mračien,
no napriek tomu hromy divo bijú.

V diaľke počuť vzrušené výkriky.
Mužov, žien, detí, starcov.
Ľudia sú zhromaždení
nie v mene svätých vládcov,
ale v mene svojom.

Zvuky pochádzajú z námestia
vo veľkomeste,
kde tisícka kľúče v rukách má.
Zmysel?
Po slobode vrúcne volá.
Niet viac strachu o treste.

Dva prsty vztýčené v geste
mierovom.
Volajú: "Pravda víťazí!"
Transparent však padol na ceste.
Zbohom.

Neskutočná eufória.
Všetci stoja odhodlane.
Nekonečné príhovory,
šľachetné myšlienky.

Kto by bol vtedy tušil,
ako to nakoniec dopadne.
...

Nad tichou nočnou dedinou
sa cinkajúce zvuky vinú.
V starom ošarpanom dome sa stále svieti,
a tmavá postava napäto počúva zvuky z veľkomesta.
Mužovi v stredných rokoch sa od šťastia slzy rinú.
Od smútku zaplakala jeho nevesta.

Iný, omnoho mladší muž,
v pätách má svojich priateľov.
Spolu sa predierajú davom,
spolu sa cez námestie ryjú.
"Robo, počkajme sa navzájom!"
Vraj Slováci ožijú.

Z oblohy sa predsa len
spustili biele vločky, pre zmenu.
Nik nespí.
Národ zhromaždil sa
a týmto večerom začal Nežnú.

Pretieklo dosť času.
A v tichej nočnej dedine horia dve sviečky.
Mnohí pochopia, že na jednej
iniciály RR vyryté sú.

Toľko k vydobytej slobode,
ktorú sa úspešne pokúsili zneuctiť.
Čas vylieči.
Aj rozum, čo ma tak bolel?
Že sme skutočne museli dopustiť,
aby za pravdu zhorel...