Impériá po celom svete zvierajú mocné pazúry absolutistickej monarchie deliace modernú spoločnosť na urodzené vrstvy Royalov a poddaných non-royalov, ktorých neposlušnosť sa trestá otroctvom až smrťou.
Svet náhle zasiahne šokujúci oznam. Médiá šíria...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Stiahla som okienko s tmavým sklom, vyklonila z neho pravú ruku a elegantným pohybom priblížila strieborný držiak na cigaretu k výrazne narúžovaným perám. Potiahla som do seba dávku ostrého dymu a vzápätí vydýchla. Po uhasení som ohorok vhodila do nerezovej krabičky k ostatným, ktoré som stihla vyfajčiť ešte pred pristátím. Berúc do úvahy, že moja fajčiarska fáza započala iba prednedávnom, naberala som nebezpečný rozbeh zapaľovaním jednej cigarety za druhou podobne ako José vymieňal svojich nepohodlných radcov.
Kedykoľvek nadobudnem pocit, že presahujem iných, spadne mi hrebienok z rýchleho uvedomenia si vlastných chýb. V čom sa však niekedy líšim je, že sa svoje zlozvyky aspoň sčasti snažím držať na uzde. Neprekáža, že ich mám, to je ľudské. Len sa nimi nesmiem nechať pohltiť. Som k sebe úprimná a nehodlám sa tváriť akoby fajčenie bolo to jediné, čo by ma v kritickom prípade mohlo pripraviť o život strávený počas dôchodku niekde na kraji Kalifornie, v plážovej vile na pobreží Tichého oceánu. Každý deň si pridám jednu novú hrozbu ako poistku, že sa to definitívne nestane.
Predné miesta nablýskanej limuzíny zatarasené zvukotesným oknom okupoval otec so šoférom a nás, svoje deti, nechal sedieť v tej pohodlnejšej časti s dvomi ochrankármi. Neviem, či to je odchodom matky alebo naším dospievaním, avšak konverzácie s ním už nie sú to, čo bývali. Keby som pre neho nepracovala, pravdepodobne by sme už dávno uťali kontakt. Okrem práce sa totiž nemáme o čom rozprávať. Už viac som nebola to malé dievča s obomi rodičmi, nič netušiace o svete poza domov, mimo sveta Royalov. Hoci si myslím, že na svoj vek som mala oči otvorené dokorán, stále som vedela iba to málo, čo mi bolo poskytnuté. Zákulisie mi bolo neznáme. A možno aj neznámym malo ostať. Lenže ja, neoblomná, a pre svoju vlastnú záhubu aj zvedavá, potrebujem do vecí zabárať, kým nedostanem jasnú odpoveď, ktorá by ma uspokojila. A v tom tkvie ten problém. Ja sa neuspokojím s ničím. Zvedavosť je však hlavný pohon žurnalistov a bez dobiedzavosti by sme nezískali ani zďaleka toľko informácií pre naše články.
Po mojom boku sedel Andrew aktívne ťukajúci do dotykovej obrazovky. Počas celej cesty autom mal dokopy cez desať hovorov, nehovoriac o tom, že mu neustále pípali správy. Od New Yorku po letisko (v lietadle zaspal) a od Brazílskeho letiska až do mesta vkuse zvieral pri uchu mobil. Čochvíľa preberiem rolu zúrivej matky, uchmatnem mu ten iPhone a vyšmarím ho von oknom.
Ďalšia správa. A dosť.
„Píše mi mama," podelil sa s nami, „počká nás pred domom smútku."
Mlčky sme na seba s Carlom pozreli, prikývli a zvrtli pozornosť späť ku svojim oknám.
Chystajúc sa upadnúť do rozjímania nad krajinou mi v ruke nečakane zavibroval mobil. Zohla som hlavu k rozsvietenému displeju a prečítala si SMS-ku medzi notifikáciami. Cítila som na sebe pohľady štyroch očí.
„Píše mi Angelo," oboznámila som ostatných, „na pohreb nepríde, pretože Ariane sľúbil, že ju vezme do divadla."
