Impériá po celom svete zvierajú mocné pazúry absolutistickej monarchie deliace modernú spoločnosť na urodzené vrstvy Royalov a poddaných non-royalov, ktorých neposlušnosť sa trestá otroctvom až smrťou.
Svet náhle zasiahne šokujúci oznam. Médiá šíria...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Uviazli sme v kolóne luxusných áut patriacich elite najvyšších Royalov zbiehajúcich sa na Juhu z celého sveta. Vpred sme sa posúvali slimačím tempom napriek tomu, že k palácu viedli dve príjazdové cesty a mne tak neostávalo nič iné iba kochať sa bohatým prostredím, ktorého súčasťou bol palác Alvorada. Už z diaľky nás vítala moderná obdĺžniková budova situovaná uprostred širokého trávnikového pľacu, zdobeného palmami a jazerom obtekajúcim polostrov.
Zvečerievalo sa a ľudia sediaci v autách sa stali svedkami toho, ako sa palác z každej strany znenazdajky magicky rozsvietil.
Po celom dni plnom čistej temnoty sme všetci potrebovali vidieť aspoň čiastočný záblesk svetla.
Zaplavil ma hrejivý pocit nádeje, akoby nič nebolo stratené a nastáva začiatok niečoho nového a revolučného, prinášajúceho so sebou nevyhnutnú zmenu. Nie som človek veriaci vo vyššiu silu, no verím v činy ľudí - verím, že ak sa spojíme v jedno, dokážeme veci ovplyvniť pozitívnym spôsobom.
Rozhodnutia krúžia okolo nás ako planéty okolo Slnka a našou jedinou možnosťou je uchopiť jedno z nich, dúfajúc, že bude to najsprávnejšie. Nezáleží na tom, aké planéty polapíme a koľko času to zaberie, raz bude mať každá akcia svoju reakciu. My sme stredobodom nášho vlastného vesmíru, ktorý si sami tvoríme, a nie sme nikoho otrokmi, nadriadenými či spasiteľmi. Konáme jedine tak, ako považujeme za najlepšie. Nemusíme byť perfektní - to ani nikdy nebudeme - no nesmieme sa nechať strhnúť vesmírom iných pre pocit menejcennosti z pocitu nášho bezvýznamného postavenia.
Žijeme vo svete plnom nespravodlivosti, segregácie, pretvárky, špinavých intríg a obmedzujúcich zákonov...
Zamestnalo nás to natoľko, až sme stratili vôľu bojovať za našu vlastnú slobodu.
Koľko vecí sa musí ešte udiať, aby sme boli schopní povstať?
Koľko ľudí musí ešte umrieť, aby sme si konečne uvedomili naše nedostatky?
Prešlo šesť rokov a opäť stagnujeme na tom istom mieste. Problém sme iba zapečatili do listu a onálepkovali ho nápisom Na neurčito.
S asistenciou otcovho bodyguarda mi noha pristála na betónovom povrchu. Držiac ho rukou v zamatovej rukavičke som narovnala hlavu a zdvihla ju k zväčšenému, osvetlenému palácu obklopeného fontánou. Uprostred nej sa na bielom podstavci vynímali sochy dvoch naproti sebe sediacich žien, ktoré sa dotýkali nohami a ťahali si vlasy. Na moment sa mi zazdalo akoby sa pohli, obrátili tváre priamo na mňa a z očí im tiekli pramene krvavých sĺz.
Rozpačito som zacúvala dozadu, narážajúc do pevného hrudníka.
„Madam?" oslovil ma mužský hlas.
„Nie som tu vítaná," zašepkala som.
„Prosím?"
„Nič," zahovorila som, „ďakujem, nie som tu prvý raz, trafím aj sama."
