AJ VYMYSLENÉ VECI MÔŽU BYŤ SKUTOČNÉ// PAYTON MOORMEIER

3.

"fanúšik čierno červenej?" zasmiala som sa "niečo na tom určite bude." pozrel sa na mňa "čo potrebuješ?" spýtal sa ma celkom arogantne "noo, asi máš rád upírov. nechceš mi pomôcť na tú opravnú?" nervózne som sa ho spýtala no odpoveď som nezistila "to, že som dostal za 1, neznamená že mám potrebu milovať napríklad Upírske denníky" nahodil fake smile. "až na to že upíry neexistujú a oni tiež niesu naozajstní upíri" povedala som a výherne sa usmiala. "fakt? hmm že o tom nič neviem" zasmial sa. "pomôžem ti, kedy chceš?" usmial sa a ja som zas videla tesáky. "nemôže mi hrabať fakt nemôže" povedala som si pre seba. "neviem tak zajtra?" spýtala som sa ho "hej kľudne, tak počkám ťa po škole. no a um aby som ti nemusel hovoriť neznámá ta-" nedokončil svoj monológ lebo som mu do toho skočila. celá ja. "som Grace, Grace Hartman." usmiala som sa a odišla so svojim ruksakom na schody, kde som čakala Ness pretože mala ešte jednu hodinu. "môže mu niekto vysvetliť že ani démon neexistuje?!" spýtala sa Ness do sveta. ja som sa zasmiala a objala ju. do objatia sa vlepila a potom sme išli ku mne. odložili sme si veci a išli na nákupy! boli sme aj v známejších obchodoch ako Victoria's Secret, Prada, Addidas&Nike, Bershka atď.. no hlavne sme kúpili z každého obchodu kúsok. "na dnes stačilo, čo povieš?" spýtala sa ma unavene Ness. "určite hej, zajtra nikde?" spýtala som sa aby som bola ujistená, že idem s Paytonom kdesi doprdele sa učiť o zasratých upíroch. "idem s Jadenom von" usmiala sa. "neoznám mi že s ním chodíš" zasmiala som sa a tašky položila na lavičku a už sme len čakali na náš bus. "už ide!" vykríkla Ness ako ho videla z diaľky. "konečne" unavene som zvískla a vzala si veci, postavila sa a už len čakala na bus. každá vystupujeme inde no ja vystupujem ako druhá z nás. keď sme si brali lístok, zahliadla som Paytona ktorý bol extrémne divný. síce má celý čas kapucu. aj v škole mal, no v očiach som videla inú farbu ako obvikle. červená. "hej Ness kukaj" štuchla som do nej a dala náznak aby sa pozrela na Paytona. "on- to čo je?!" vystrašene sa ma spýtala a ja som len mykla plecami. "idem to vyhľadať. toto fakt nieje normálne" povedala mi ness a začala písať. "no tak to nie. ježiš to je blbosť nie?" povedala si. "čo?" spýtala som sa jej udivene. "pozri sa" ukázala mi text o tom, ako je možné že potrebujete krv (možno som si to vymyslela, neviem možno sú aj červené oči no pochybujem ale každopádne neriešme hej? it's just a pov!) "ness, je to blbosť" upokojovala som ju. "možno hej, možno nie." pozerala sa do okna a trochu sa bála, bolo to vidieť.

bez slov som odišla do svojej izby, hneď ako som prišla. cierra tam bola tiež takže som s ňou v kontakte byť nechcela. "doriti! nepovedala som Ness čo sa stalo. ale myslím, že by napísala keby to chce vedieť." povedala som si a pustila si film. niekto mi zaklopal na dvere a hneď potom odišiel. začala som premýšľať či predsa len Dylanovi odpustím. Cierra s ním aj tak dlho nebude a úprimne obidvaja sú nešikovní takže tak. išla som dole kde bol už len Dylan, ktorý si ruky dal na vlasy. "čo sa stalo?!" spýtala som sa ho a rýchlo ho objala. "celé som to dojebal. nemám už ani teba ani Cierru ktorá nebola vôbec tehotná. chcela bývať s nami a potom zrazu len tak si povie ,,nebola som tehotná,," začne mi plakať na ramene a ja si uvedomujem že ju fakt miluje. (ako ja milujem jeho len mi neskutočne ublížil a to mi stačí že ho vidím na storke kde je úplne ok:)). strávila som s Dylanom celý zvyšok dňa. chcem ho aspoň trochu dostať z toho, že už žiadny vzťah nieje medzi ním a Cierrou. celý čas mi ležal na hrudi. proste iba brat a sestra. chápeš. "ďakujem že si mi aspoň ty odpustila" pozrel sa na mňa. "dylan nikdy si nič zlé nespravil len.. to nerieš. proste takto by som ti len ubližovala. inak, to si bol ty čo klopal?" spýtala som sa ho. on kývol a ja som sa mu ospravedlnila, že som mu nič nepovedala ani neotvorila. "nič sa nedeje" usmial sa úprimne čo som bola veľmi rada.

next day
vstala som skoro. "deň D a zajtra zas test.." už som z toho bola fakt unavená jak furt dávajú len písomky. v škole sa rozprávalo o našom koncoročnom výlete do Francie. jediná pozitívna vec to bola pretože som sa tam chcela ísť už od malička pozrieť. Ness dnes chýbala. bolo jej zle.

vzala som si veci a utekala ku skrinkám. "veď ja sa idem učiť" nahodila som dosť nasratý face ale budiž- "ahoj! ideme?" spýtal sa bezcitne Payton. "hej poďme, nech mám tie nežijúce veci za sebou. zasmiala som sa no on moc nie. zas mal červené oči. "doriti" povedala som si potichu. "mňa sa nemusíš báť Grace. to že sa mi mení farba očí nič.. neznamená..." nervózne sa usmial ale tak aby neboli vidieť tesáky. niečo mi tají. nie len mne ale aj ostatným. prišli sme k nemu domov kde to bolo dosť divné aj miesto na dom. bolo to v hlbokom lese a dom bol čierny. čierne mačky by boli na rozdávanie. bolo ich tu dosť. "payton? prečo bývaš tak ďaleko?" spýtala som sa ho zo zvedavosti. "nemám moc rád ľudí. tu nám to s rodičmi vyhovuje" znova bol nervózny. vrhli sme sa do učenia. aj tak som nepočúvala. "grace, chcela si sa učiť." povedal sklamane. fakt ho tí upíry zaujímajú. prečo myslím na veci ako vyzerá? furt má len mikinu a kapucu cez oči. som malá takže oči vidím ale chcem vidieť ako vyzerá. "spravím to!" povedala som si v hlave. "payton?" spýtala som sa ho. "áno?" usmial sa na mňa nenápadne bez tesákov. prišla som k nemu a dala mu dole kapucu. "grace fakt nie prosím. toto už nikdy nesprav." povedal bezcitne. "payton čoho sa tak bojíš?" spýtala som sa ho. predsa z neho niečo dostať musím. "ničoho. teraz sa poď učiť o tích tvojich nežijúcich upírov" rozkázal mi a ja som kývla na náznak "okey" už som začala počúvať. jeho hlas bol kľudný no vidieť bolo, že by o upíroch rozprával do konca svojho života.