Moja ryšavka

2.

Dlhé minúty som sledovala infúziu dievčaťa pár metrov odo mňa. Každú kvapku, sekundu po sekunde, bez vnímania okolitého sveta. Bolesť na tvári mi zrazu prišla úplne neznáma, strácala som sa v myšlienkach a odrátavala, koľko potrvá, kým dnešok ubehne. Ako dlho budem čakať, kým prejde 169 dní, akým bol tento.

„Christine, poď za mnou.“ Zvolala sestrička (Abby) a prijala ma v ošetrovni. Poznala ma, moje meno i minulosť, zväčša tú zlú, keďže som u nej niekoľkokrát skončila s problémami. Dávala ma dokopy a navyše pridala prednášku o slušnom správaní, vďaka ktorému si nezničím život.  Ako i dnes.

„Dlho si tu nebola. Povieš mi, čo sa zmenilo?“ Usmiala sa najláskyplnejšie, ako sa dalo a pristúpila k stolíku s dezinfekčnými prostriedkami. Miestnosť bola príliš bledá, aby som sa rozhliadala po okolí. Môj zrak upútalo okno, cez ktoré bolo vidno na školský dvor. Po bežeckej dráhe sa prechádzalo zopár študentov, z ktorých som spoznala Annu. Dievča z 2.A, pre ktorú pripravujem projekt na biologickú súťaž. Zatiaľ nemám ani poňatia, o čom by mala byť, čo ma doháňa do celkom stresujúcej situácie, keďže nič nestíham.

Podľa outfitu, ktorý na sebe študenti vonku mali, som usúdila, že práve prebieha hodina s profesorkou Scottovou. Ide o 70-ročnú starú pani, ktorá sa radšej neobťažuje vykrikovať na hodine telesnej výchovy a berie plat za nič. Zbožňujem jej hodiny. Zväčša si za tých 45 minút spravím veci, ktoré počas môjho úbohého voľna nestíham.

„Christine? Vnímaš?“ Prerušila moje myšlienky sestra. Na tvári sa jej usadil starostlivý výraz a na líce mi priložila tamponík s akousi hnedastou tekutinou. Poriadne to zaštípalo, no moja tvár ostala nehybná.  Radšej som premýšľala, ako jej s radosťou oznámiť, že prvý raz tu nie som svojou chybou. Môže byť na mňa hrdá.

„Počúvam ťa. A nemusíš mať strach, je mi fajn. Na chodbe do mňa niekto vrazil.“ Mykla som ramenami a pridržala si tampónik, ako mi prikázala. Sestra Abby mi bohužiaľ neverí, čomu nasvedčovalo jej pokrútenie hlavou.

„Niekto do teba len vrazil a ty z toho budeš mať dva stehy? Nechceš mi povedať pravdu? Zasa si na tom zle?“ Pridržala mi rameno na znak podpory a než som sa nazdala, dačo ma jemne štiplo do tváre. O minútu som zazrela v jej rukách už prázdnu injekciu.

„Myslím to smrteľne vážne, ten idiot do mňa sotil so skejtom. Skončili sme na zemi.“ Pravdepodobne ma začala brať vážne. Otvorila dvere na chodbu a hľadala chalana s čiernou aurou. Modlila som sa, aby tam na mňa viac nečakal, pretože mi je úplne jasné, že jeho ďalšie reči by viedli k hlúpej hádke. Akási arogancia v tóne jeho hlasu mi je veľmi nepríjemná.

„Christine. Daj si naňho pozor. Marcus nie je práve vhodným spoločníkom pre teba. Nezahadzuj sa s ním, jasné? Možno vyzerá neškodný, no kombináciou vás dvoch by došlo k pohrome.“ Ešte ďalších 5 minút mi rozprávala, ako zle by sme dopadli, čoho všetkého je schopný a podobne. Mne dávno behali hlavou iné problémy. Zostáva mi ešte 10 projektov, ktoré musím do konca roka dokončiť, navyše mi pár študentov ponúklo nové projekty. Musím si však všetko premyslieť, kým to všetko zoberiem, i keď sa budú peniaze hodiť.

„Christine! Skús si moju radu zobrať k srdcu.“ Prikývla som, i keď mi 75 percent jej výkladu vyfučalo z hlavy a chystala sa odísť. Počas jej vysvetlovania, ako si nemám ešte viac zničiť život, lebo toto je vraj zatiaľ málo, mi pozašívala ranu a konečne bol čas vypadnúť.

„Hmmm, Abby? Dala by si mi prosím dve ospravedlnenky na prvú hodinu. Mám profesora Malého, ak by šlo o niekoho iného...“ Hodila som na ňu svoj najpresvedčivejší pohľad a došlo mi, ako veľmi mám znecitlivenú tvár. Abby ma dlho prepaľovala pohľadom a premýšľala, čo mi v živote za rady chýba, no nakoniec sa vybrala ku stolu a vložila mi do ruky dva papieriky.