Moja ryšavka

6.

Myslel som, že ma pozná a bude mi dôverovať. Namiesto toho sa mi otočila chrbtom. Jedine jej slzy naznačovali pocit, v ktorý som dúfal, že zachráni túto pohromu. Láska.

"Čo ten povzdych?" Zasmiala sa Linda a položila pollitrový pohár horúcej kávy na môj obľúbený stôl v kaviarni. Skrytý v rohu pred ostatnými zákazníkmi a zároveň dostatočne blízko k barovému pultu. Ľahšie sa mi odtiaľ rozpráva s Lindou či Rosie, ak práve nepracujem. Takto veľký nápoj robia väčšinou len mne. Ide o špeciálnu objednávku. Až na dnešok. Streda=jediný voľný deň bez školy.
"V každej knihe vedia lásku vyjadriť tak výstižne a mne robí problém napísať hlúpy sloh pre Eleanor. Bojím sa, že by to bolo príliš osobné." Zatvorila som knihu, ktorá sa začala zlievať do sladkých úryvkov, na ktoré sa mi momentálne nedarilo sústrediť. Cukor som dávno doplnila v podobe karamelového cheescaku. Vnútro bolo vyplnené tvarohovým krémom s kúskami karamelu a na vrchu lesklá poleva s marcipánovým názvom Rosinej kaviarne. U STAREJ MAMY. Viac výstižne to nešlo.
"Možno to Eleanor odovzdá bez zbytočného skúmania. Čo vieš, či im vôbec záleží na tom slohu." Prehodila medzi rečou bez väčšej štipky záujmu a začala umývať hrnčeky od čaju predošlých zákazníkov. Jeden z nich dvihla na svetlo a hneď vrazila s naštvaným výrazom do koša. Pravdepodobne ho niekto rozbil a my ho nemôžeme ďalej používať.
"Nepoznáš našu školu. Chodia tam jedny z najpopulárnejších deciek v tejto oblasti Washingtonu a žiadnu príležitosť na ohováranie si nenechajú újsť." Možno som preháňala a časť z toho myslela skôr obrazne, ale Linda aspoň pochopila, že môj doterajší pobyt na strednej nebol ukážkový zážitok. Časť z neho určite nie.
"Akoby zo slohu o láske mohli niečo vyvodiť, keď si doposiaľ chodila len s jedným chalanom a navyše, ako sama hovoríš, láska to určite nebola." Dominika som spoznala pri prírodovedeckom projekte z pred dvoch rokov. Vzťah nám vydržal presne 6 mesiacov. Usúdili sme, že spolu budúcnosť nemáme a netreba sa ďalej stretávať. Odvtedy som ho videla na chodbe s jeho ľútostivým pohľadom voči mojej osobe kvôli udalostiam minulého roka a zhnusil sa mi ešte viac.
"Láska má viacero podôb, Linda. Nemusí ísť len o tú jednu, partnerskú." Tuto sme debatu uzavreli bez zbytočných komentárov z dvoch dôvodov. Prvý: V tejto bolestivej téme sa miešať nechceme. Druhý: Do kaviarne vošiel nový zákazník, ktorý mi pripomenul, že na niekoho čakám. Čas 13:22. Na stretnutí sme sa dohodli o jednej. 20 minút meškal.

Christine: Oplatí sa mi ťa čakať?

Skúmala som digitálky na stene. Dnes čas ubiehal pomaly, či u pani Nelsonovej alebo v kaviarni. Vliekol sa, uspával ma a dokazoval, že zostávajúcich 167 dní neubehne rýchlo.
"Chcela si ma vidieť, Christine?" Zjavil sa ako tieň, bez zvuku príchodu či krokov. Akoby ani neexistoval a vymyslela som si ho. Jeho výzor a Lindin slintavý pohľad ma však ujistili, že chlapec, o ktorom viem menej ako 3 fakty, tu skutočne je. Opäť sa ukázal v čiernych džínsoch, hrubej temnej koženke, dnes s trocha mokrými vlasmi od hustej snehovej víchrice vonku. Ja som narozdiel od neho mala so sebou tenký kabát. Ráno ma žiaľ nenapadlo, ako sa počasie vyvinie.
"Po inom od ráno netúžim. Chýbal mi tvoj výsmech na tvári." Myknutím brady som mu naznačila, aby si sadol. Podľa Lindy, ktorá naňho stále zazerala bez akéhokoľvek ospravedlnenia, by som sa nečudovala, ak by dostal akúkoľvek objednávku zadarmo.
"Rád ti to vynahradím. Chcela si so mnou rozprávať, nie?" Stále postával, nevyzliekol sa, ani nepozeral do pultu po koláčoch. Vyzeral, že je mu neskutočne nepríjemné tráviť čas v tomto prostredí. Bol úplným opakom Rosinej kaviarne. Kontrast jeho čierneho a kovového výzoru so staroružovými doplnkami sršal na míle ďaleko. Možno sa tu necítil samým sebou uprostred toľkej umelej dokonalosti.
"Sadneš si konečne?" Opäť som mu ponúkla miesto vedľa seba.
"Na to zabudni. Minule ma to tu dusilo. Tentoraz ideme na moje miesto." Nepáčilo sa mi, s akým vzrušením to vyslovil. Ihneď som si predstavila akúsi mafiu čakajúcu na mňa v tmavej pivnici ďaleko za mestom. Moja fantázia pracovala na plné obrátky a scenárov, akým spôsobov ma môžu zabiť, mi na um zišlo niekoľko.
"Definuj moje miesto." Skúmala som, ako sa v ňom miešajú pocity, mení mimika a gestikulácia. Páčilo sa mu to tajomno, akým sa obklopoval a prezentoval pred ľuďmi a hlavne môj strach, i keď nebol pravdepodobne opodstatnený. Upokojovala som sa faktom, že 18-ročný tíndežer predsa nie je schopný zabiť dievča.
"Tváriš sa ako ovečka pred vypustením do lesa." Rozosmial sa a pokračoval: "Nebudem si kaziť radosť z role vlka." Debil. Človek by povedal, že práve nemu metafore nepôjdu.
"Očividne si často pozeral rozprávky. Šťastné to dieťa." Dvihla som sa, obliekla si kabátik a s odchodom položila do drezu dopitý pohár kávy. Snáď ma zahreje na dostatočne dlho, kým sa dostaneme na jeho miesto.
"Veľmi šťastné." Sarkazmus či realita? To som sa nedozvedela. Chlapec mi očividne nemal záujem prezradiť viac, keďže ma skôr, ako by som vyslovila akúkoľvek otázku, predbehol a pobral sa do dnešného mrazivého poobedia.

. . . . .

Fúkal na mňa horúci vzduch a i tak som sa jemne triasla. Ako inak, čierne Marcusovo auto uháňalo minimálne 150-kou po jednoduchej ceste kamsi do neznáma. Od kaviarne šlo o približne 5 km, čiže sme boli na mieste skoro okamžite. I tak mi tá cesta prišla sťa jedna z najhorších v mojom živote. Na všekých odbočkách a kopcoch sa mi dvíhal žalúdok zo strachu, kam až je schopný so svojou rebéliou Marcus zájsť.
"Vystupovať, mladá dáma. Zabiť som ťa plánoval až pri ceste naspäť." Nedal si povedať. Tešil sa z môjho nemosúreného výrazu pri jeho provokáciách. Našťastie na mňa nečakala štvrť plná drogovo závislých ani les, kde sa ma chystal zabiť. Vzal ma k jednej časti Washingtonu zvanej Long Beach. Zopár metrov od nás sa rozliehal obrovský studený oceán. Dlhá pláž, bez absolútne žiadneho kontaktu s ľuďmi. Zvuk ťažkých vĺn, šumenie pri prílive na breh, v diaľke drobný maják pokrytý hrubou vrstvou snehu. Šlo by o dokonalý výhľad, pokojný, vyžarujúci všetko, čo človek hľadá vo chvíľach najväčšieho zúfalstva, bolesti a zmäťku. Perfektné miesto na premýšľanie, zoradenie si chaosu v ľudskej hlave. Problémom bola dnešná odporná víchrica. Padali husté chumáče snehu, vietor fúkal priamo pre vytvorenie metrových vĺn a mrazivý vzduch mi hľadil tvár. Hlbšie som sa zabalila do kabáta a ľutovala, že so sebou nemám žiadnu čiapku alebo aspoň šálu.
"Viem. Pri tomto pohľade človek úplne zabudne, že je vlastne chuj." Ja som zasa zabudla, že tu so mnou niekto je. Všetko v tej chvíli zmizlo a mňa očaril každučký detail na tomto obraze. Či už omrzlé stromy na ďalekom útese alebo oblaky na nebi vytvárajúce umelecké diela. Na pravo mi ich zmes pripomínala tancujúcu postavu, na ľavo...
"Mám ti volať záchranku?" Zamával mi pred tvárou, stále prsteňmi zdobiacou dlaňou. Konečne mi došlo, prečo sem chodieva, prečo miluje práve toto miesto. Chaos. On i táto pláž ho v sebe poväčšine ukrývali. Obaja boli stelesnením nestabilnosti, nestálosti... Malo to v sebe isté čaro, ktoré ho k oceánu pútalo. Všimla som si jeho neistotu z mojej prítomnosti. I keď ma sám zavolal preč z kaviarne, aby sme sa porozprávali, vidno, že som narušovala jeho osobnú zónu a to sa mi nepozdávalo.
"Nepáči sa mi, že si ma zobral práve sem." Riekla som úprimne a zahľadela sa naňho. Zranilo ho moje tvrdenie, hlboko sa zamyslel a po pár sekundách to hodil za hlavu. Možno si uvedomil, že nemá zmysel zamýšľať sa nad názorom človeka, ktorý ho pozná zopár hodín.
"Chcela si sa rozprávať. Tu máš možnosť." Prešiel bližšie k oceánu mňa zanechávajúc v diaľke. Bledé pozadie a jeho tmavá postava páliaca moje oči. Viac predo mnou nebolo.
"Dlžím ti ospravedlnenie. Viem, že sebou vzájomne opovrhujeme, ale moje slová a posmech si si nezaslúžil." Myslela som, že to príjme a presunieme sa ďalej, k inej téme.
"Myslím, že ja tebou opovrhujem viac, Christine." Zaškeril sa, ukázal svoje biele perličky a mňa ospravedlnenie hneď prešlo.
"Si fakt kus idiota, vieš o tom?" Iskry v očiach mu žiarili na kilometre, tak rád ma vytáčal.
"Fajn, ospravedlnenie sa prijíma. Čo vravíš na moju ponuku?" Zmenil tému, no neustále zostával 2 metre predo mnou. V bezpečnej vzdialenosti. Dostatočne ďaleko od mojich rečí.
"Zabudni, nebudem s tebou ani predávať drogy ani strážiť deti. Dlžila som ti ospravedlnenie, nemám chuť si ťa vystavovať viac pred oči." Myslieť si niečo a povedať to nahlas sú dve rozlišné veci. Nemohol chápať, že to nebolo osobné. Skrátka som netúžila vpúšťať si do života nového kamaráta. Pretože keď o 167 dní spravím hrubú čiaru za mojím starým životom, každý, kto mi len trošička pripomínal Washington, zostane automaticky v ňom aj so všetkými spomienkami.
"Už som sa bál, žeby si na to prikývla." Odvetil to natoľko otrávene, až mnou prešli výčitky svedomia, no druhé prepáč zo mňa nestihlo výjsť. Marcus si dávno sadol do auta a než som si stihla uvedomiť, jeho auto zmizlo preč. Preč z tej chladnej pláže prefukujúcej vetrom z každej strany.
Okamžite som nahnevaná vytočila jeho číslo.
"Nechal si ma tu, ty kretén!" Skríkla som poriadne nahlas, aby aspoň ohluchol.
"Môžeš si skúsiť zaplávať a schladiť opuchnutú hlavu, Ariel!"

Od toho dňa som prestala milovať svoje ryšavé vlasy a tú prekliatu rozprávku.

Doteraz časti vychádzali veľmi zriedkavo, čo sa konečne zmení. 💕