Dáma v tmavých okuliaroch [✓]

Výkrik ktorý preťal nočné ticho, zanikol takmer ešte v tej istej chvíli. Vyplašil len pár holubov, tie našuchorene zleteli dole a boli jedinými svedkami rýchlych krokov po opustenej ulici. A tí predsa nič neprezradia.

Anitta práve vchádzala do dverí a klepot jej opätkov sa rozliehal po prízemí. Končila v práci až neskoro a často mala pocit, že ju ktosi sleduje, zrýchlila preto tempo a vybrala sa do podkrovia kde bývala. Dom to bol starý a často nepríjemne vŕzgal. Byt si prenajala od akejsi babizne ešte s jednou dievčinou Mariou, tá študovala herectvo. Prehrabla si dlhé, husté, tmavé vlasy a kľúč zarachotil v starej zámke. Nenávidela ho. Anitta vošla dnu, bola unavená a ospalá. Našmátrala vypínač, aby zapla svetlo.
„Maria!" Zvolala do bytu a keď sa jej nedostalo odpovede, trochu sa preľakla. Paradoxne jej prvé kroky viedli k ťažkému príborníku. Mala taký nepríjemný pocit. Otvorila šuplík a vybrala z neho najväčší nôž. Počula som už toľké príbehy o osamelých ženách ktoré... prebehlo jej mysľou. S kudlou sa cítila bezpečnejšie. Podlaha pod jej nohami zavŕzgala. Ich byt mal hrubé steny, drevenú dlážku a prekvapivo vysoký strop. Vybrala sa cez obývačku. „Maria!" Žiadna reakcia. Čo je hluchá? Rozožala svetlo v jednej z izieb a z hrdla sa jej vydral vresk. Nôž dopadol tupo na zem. Pohľad ktorý sa jej naskytol bol neskutočne odporný.
Maria, presnejšie jej telo, ležalo na posteli v pokrčených obliečkach. Krv stále tiekla po hrdle, rozhodené končatiny pripomínali marionetu. Slepé oči sa dívali do stropu, strnulé hrôzou. Rozpáraná a dotrhaná.

Anitta sa po prvom strnutí rozbehla k telefónu. Zúrivo tĺkla do aparátu. Prsty sa jej triasli. Čo keď tu ešte niekde je? Rozhliadla sa, keď vyčkávala na prepojenie. „Polícia? Tu Anitta Rossini. Chcela by som nahlásiť vraždu...Nie, preboha to naozaj... Príďte sem rýchlo..." Nadiktovala adresu a pre istotu sa natiahla po nôž. Vedela, že strach je teraz iracionálny.
Pod oknami zastalo policajné auto sprevádzané sanitkou. Ktovie načo... Pomyslela si. O chvíľu už počula ako utekali hore po schodoch a musela im otvoriť.
„Sme správne?"
„Áno, poďte ďalej." Ustúpila dvom policajtom. Obaja boli tmavovlasí a jeden z nich mal biely zápisník.
„Dotýkali ste sa niečoho? Poriadne nad tým popremýšľajte a položte ten nôž." Nakázal jej starší z dvojice. Anitta ustúpila. Prišlo jej zvláštne, ako sa z Marie stal za pár hodín len objekt. „Nie ničoho, okrem toho," mávla a položila nôž na miesto, „ukážem vám ju." Vošli spolu do izby.
„Mala nejakú známosť? Kto má kľúče?"

„To neviem nič a hoci, zdá sa mi, že niekoho mala." Zamyslela sa.
„Nechce sa mi veriť, žeby nikoho nemala, pozri sa na ňu Dominic." Komentoval jej vzhľad. Mladší sa naklonil nad mŕtvolu.
„Veď je krásna, vedel by som si..."
Anitte sa rozšíril zrak, oni dvaja budú takto bez hanby komentovať tak strašnú situáciu, akoby si vyberali ovocie na trhu?
„Ste odporný." Prehovorila strnulo.
„Nechajte nás robiť svoju prácu a radšej si uvarte čaj. A ešte čosi..." Odmlčal sa ten starší, volal sa Fausto a najradšej by bol doma v posteli.
„Áno?"
„Kde ste boli?"
„V práci, potom som šla na nákup a domov. Keď som sa vrátila bolo už po všetkom. No spomínam si, že bolo zamknuté."
„A susedia?"
„Byty vedľa sú opustené, pod nami je jedna hluchá starena."
„No krása, máme tu vraha, ktorý, počkať to nie je ten."
„Máš príliš bujnú fantáziu mladý. Takto sérioví vrahovia nepracujú."
****
Nasledujúceho dňa vražde v podkrovnom byte venovali krátke oznámenie a vyzývali slobodné ženy k opatrnosti. Anitta sa odsťahovala do hotela, nezvládla tú spomienku, žeby žila v byte kde niekoho zabili. Bol slnečný deň, po marazivom večeri nebolo ani pamiatky. Kráčala po ulici, na očiach slnečné okuliare.
„Madam." Oslovil ju ktosi, bol to Dominic, ten policajt z noci. Keby nespoznala jeho hlas chcela by utekať, miesto toho zastavila.
„Ah to ste vy, oplzlo komentovať mŕtve ženy to vás je." Odfrkla si. Dominic bol od nej o hlavu nižší, vedela si ho skôr predstaviť o takých desať rokov v kancelárii. Istotne bude mať insomniu a umrie v štyridsiatke na infarkt. Nemala o ňom vysokú mienku.
„Dozvedel som sa niečo šokujúceho. Musíte ísť so mnou na stanicu." Hovoril naliehavo a jeho sovie oči nervózne kmitali, sem a tam.
„A nebodaj ste sa z toho úžasného objavu vzrušili."
To zniem tak otrasne ironicky len teraz? Pomyslela si, no ďalej sa tomu nevenovala. Na stanicu to ozaj nebolo ďaleko. Dominic na jej štipľavú poznámku nereagoval. Previedol ju do svojej kancelárie.
„Prosím." Ponúkol jej kreslo, Anitta sa usadila, prehodila nohu cez nohu.
„Nemám na vás celý deň."
„Podľa mňa to muž nebude. Ak by to bol chlap. Tak by bol rozhodne schematickejší."
„Alebo by sa snažil aby to vyzeralo tak, aby to bola žena." Nadhodila.
„To by bolo príliš práce."
„Odkiaľ to všetko viete? Nemala by som podozrievať vás?" Opýtala sa bodro.
„Mám svoje hypotézy, jedenásty august, dvanásty, september a podobne. Akej bola profesie?"
„Herečka, teda skôr študentka, ale už v nejakom kabarete..."
„Tak dobre jedenásty júl, dvanásty august... trinásty september... a mohlo by to ísť ďalej. Má spracované schémy a vraždí len herečky. Neviete na čom pracovala?"
„A ja neviem. Nestojím jej za chrbtom a jediné čo viem je, že si vycpávala pomarančmi..."
„Takže máme sériového vraha, ktorý sabotuje predstavenia, zakaždým to bola predstaviteľka hlavnej role. Páni počkajte to je zaujímavá informácia... a vlastne ani nie." Uškrnul sa potmehútsky. To že si vypchávala podprsenku ovocím to veľmi nezaujíma. Môžem to pokladať za zbytočnú informáciu i keď, v rámci osobnej preferencie... zamyslel sa.
Anitta sa zatiaľ na neho zadívala mimoriadne kriticky. Prišiel jej neschopný. Možno sa mala dať k polícii. Nič by jej neuniklo.
„Tak čo podnikneme, pán detektív?"
„Poviem vám úprimne, jednu vraždu robí v meste a druhú si necháva mimo. Asi nás chce dostať."
„Ako to, že ste ho nechytili?" Nerozumela tomu. Alebo čo keď je vrahom on? Napadlo ju a trochu ju zamrazilo. Nebuď sprostá, radšej sa priuč. Pokarhala sa za tento prístup...
***
Prešlo pár týždňov a nad mestom sa opäť začalo zaťahovať. Pocit, že nie ste v bezpečí na vás čoskoro doľahne a tvrdohlavá Anitta sa nevedela vzdať nepokoja, ktorý sa jej zmocňoval každý večer. Ozval sa jej Dominic, prečo by sa mala otravovať s takým krpáňom? Aha už vlastne vie prečo. Postavila sa z pohovky a pozrela sa okolo, začala podozrievať aj predavača banánov na trhovisku. Myslela, že sa tu zblázni. Musí ten byt predať, čo keď ju Maria bude prenasledovať do konca života? Taký obraz sa vryje do sietnice. Áno to spraví predá byt a pôjde bývať do Ríma, tam sa stratí a nikomu nebude na očiach. I keď? Mohla by aj do Ameriky...
Nebude to prvý raz čo zmiznem. Nevoľky jej prebehla po hlave táto odporná myšlienka. Vyrušil ju telefón.
„Áno?"
„Je čas, poznáš to poľnohospodárstvo na okraji?" Anitta sklopila zrak, hrala sa so svojim náramkom. Dominic tu bol včera, musela priznať, že v slabej chvíli osamelosti a obáv s ním skutočne súložila a ráno mala pocit, že je sfetovaná.
„Viem o ňom."
„Prídem po teba." A už zložil. Mal šťastie, že jej nevolal pred pár hodinami, pretože to sa len zobudila s trieštením hlavy a skoro sa potkla o fľašu od vína. Tak to preto. Napadlo ju. Nemohla sama uveriť, že sa s ním vyspala. A ešte mu aj tykala a hovorila veci, ktoré sa nepatria, ale ona po tom túžila, byť s niekým.
***
O nedlho sedela v Dominicovom aute bielej farby.
„Spomínaš si na včerajšok?"
„Trochu." Priznal sa a vyzeral byť trochu rozpačitý.
„Vadí to?"
„Nie, čo ťa to tak zrazu pochytilo?"
„Znieš akoby ti to zrazu prekážalo, že si sa so mnou vyspal." Prekrútila očami. Dominic musel uznať, že mu prišla zvláštna. Akoby mu na nej niečo vadilo. Mal isté podozrenie, zatiaľ nevedel naisto. Anitta sa dívala pred seba na cestu. Zabočil na poľnú cestu, pomedzi zvlnené kopčeky. Zastavili pri vysokých hospodáskych budovách a hangároch. Kdesi v diaľke zabrechal strážny pes. Vystúpili z auta a všimli si, že onedlho bude pršať.
„Prečo tu vlastne som?" Napadlo ju.
„To je asi trochu neskoro sa pýtať na takú otázku, len poď." Kývol jej a spolu sa vybrali krížom cez areál. O tomto čase bol prekvapivo prázdny. Anitte ušlo, že Dominic je prekvapivo istý a tuší, že takýto je plán. V skutočnosti, nepatrila k dvakrát chytrým osobám. Iba sa tak chcela prezentovať.
Táto situácia ju znepokojovala. Nevedela si predstaviť, žeby mu zvládla ubehnúť... Pozor má zbraň. Teraz ťa môže chytiť a zahrdúsiť ako tie ostatné, pochová ťa niekde pod kopcom a... Zrazu sa cítila neistá. Čo keď to tak naozaj je? Dívala sa na neho veľmi podozrievavo.
„Si zatknutá za podozrenie na vraždu." Počula tie slová a priam zmeravela od údivu.
„A máš dôkazy? Ty si tiež prípad, veď si so mnou spal či?" Snažila sa pozbierať.
„Po prehľadaní bytu, sme našli stopy, ktoré na teba poukazujú. A tie neoklameš. Sama si sa prezradila. Nemal kľúče... zámok nebol zničený... Cez okno by tam nikto nevyšiel. Ibaže by mal kľúče od vedľajších bytov." Vysvetľoval, vedel, že ju týmto dehonestuje, no pokračoval.
„To by som si snáď pamätala..."
„Veď práve. Anitta Rossini je psychiatrický pacient."
Potom si už na nič nepamätala. Svet sa jej zlial do jednej machule a ona nevedela čo sa dialo ďalej.
****
Anitta sa prebrala na posteli, toto nebolo väzenie. Akoby to už niekedy bola. Nad ňou sa skláňali biele plášte.
„Čo sa stalo?"
„Ako sa voláte?"
„Anitta, predsa."
„Voláte sa Cornelia, Anitta bol váš preľud."
„Tak potom, nič sa nestalo, Maria žije a..."
Dostalo sa jej len záporného pokrútenia hlavou...
KONIEC