Zobudila som sa v nejakej izbe. Bolela ma hlava a nevedela som čo sa stalo. Rozhodla som sa, že pôjdem obkuknúť dom.
Kráčala som pomaly po schodoch, kým som nepočula hlasy: „Musíme jej to povedať. Určite ničomu nechápe. Rodičia jej boli mafiáni a jej brat žije a je tu. Chce ju chrániť." bol to chlapčenský hlas. Začala som sa obávať ako vedia toto všetko a aj tak nechcem vidieť svojho brata. Odišiel a nechal ma ako sirotu, bez rodičov a bez neho. Už sa mu nepozriem do očí. Potichu som išla so obývačky. Hnedovlasý si ma všimol a povedal: „A-ahoj, ako si sa vyspala?" Nevedela som čo mám povedať. Všetko naraz a v jednom. Vybehla som hore, zamkla a plakala. Po malej chvíle niekto klopala na dvere a hovoril: „Otvor, ja ti chcem povedať pravdu. Není to tak, ako si to počula." „Chod preč, všetko som počula. Nechcem nič počuť a nechcem vidieť ani svojho brata. Mal prísť skôr a nie má nechať ako sirotu. Dajte mi všetci pokoj." odpovedala som. Mala som plne zuby všetkej pravdy a s toho všetko bolo asi klamstvo. Odišiel a už sa neukázal. Neviem koho to bola izba ale mal tú fotky: sám, so sestrou, s rodičmi. Rodičov som niekde videla ale neviem kde. V izbe som bola zavretá 2 dni.
O 2 dni neskôr Bola noc. Pomaly a potichu som si otvorila, vyšla s izby. Všade bola tma a ticho. Rozhodla som sa, že odtiaľto vypadnem a čo najskôr. Vchodové dvere boli otvorené a brána tiež, tak šťastie pre mňa. Začala som bežať aj keď bola zima a oblečené som mala toto:
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Sadla som si na najbližšie lavičku a rozmýšľala,čo povedali chalani. V mysli mi prebiehali spomienky o rodičoch a o bratovi...hah ani jedna. Nikdy skoro nebol doma a keď bol doma tak sa zavrel do izby. Z tej chvíle som zabudla na naňho a už som ho nevidela. Keď mi povedali, že rodičov zastrelili a brat zmizol trhalo mi to srdce💔 Ťažké je,keď vieš, že už nikdy ich neuvidím. Brata, hej ale rodičov iba ak vo sne. Zo spomienok a mysla ma niekto strhol a drgal. Zľakla som sa a všimla hnedovlasého chalana. Položil mi ruku na rameno a povedal: „Ja som Jungkook, môžeš ma volať Kookie alebo JK" prikývla som na znak súhlasu. „A ty si?" spýtal sa. „Ja- ja som Lee." povedala. „Prečo si išla takto večer sama?" spýtal sa JK. „Nevedela som, čo tam mám robiť. Bola som zaskočená vašim rozhovor. Chcela som ísť domov a za IU a ..... Už nič, to není podstatné." Chvíľu sme boli ticho a potom JK povedal: „Poď už ideme domov. Určite sa budú báť, kde si." V rýchlosti som sa zdvihla a už nastala tá známa tma. Odteraz ju nemám rada.
