Osudy rodu Rexregnonov 2-diel: Tajomstvo dračieho rodu

8. Skryté tajomstvo

Slnko už dávnozapadlo za obzor a to mi a Ruegonovi dávalo znamenie že sa trebavrátiť do hradu aby sme si mohli oddýchnuť a pripraviť sa na zajtrajšie mierovéstretnutie. Drak ma nechal nasadnúť a spoločne sme vyrazili ku hradu Ixbrix.Len čo sme tam došli a Ruegon pristál opatrne som zosadol z jehochrbta.

„Takže sa vidíme zajtra, braček." povedal drak s úsmevom „Dobrú noc a ešte raz ďakujem že si ma prijal za svojho brata. Stále nechápem to druhé čo sa stalo po tom ako si sa so mnou chcel podeliť o svoje schopnosti."

„To uvidíš zajtra. A nesúvisí to len s mierovým stretnutím." Drak na mňa nechápavo pozrel.

„A s čím iným?"

„Ako som spomenul pred chvíľou uvidíš zajtra čo pod tým myslím." Pokračoval som v záhadnom tóne a zasmial som sa keď na to Ruegon zavrčal. No potom sa tiež zasmial.

„Vidím že ťa od detstva neprestalo baviť ma napínať." Povedal so smiechom.

„Myslím že na to prídeš aj zajtra ráno sám. Tentoraz však nechám zhromaždenie drakov na tebe. Žiadna pomoc stými čo ťa úplne neposlúchajú" Ruegon na mňa podozrievavo pozrel

„Neviem či to k niečomu bude. Dúfam že ti tvoje nádeje zajtra vyjdú. Aj ja som zvedavý či to zdieľanie schopností prinesie nejaký úžitok." Potom už pokojnejšie povedal

„Prídem po teba až keď ich zhromaždím." Na to som prikývol. Drak po týchto slovách pokýval hlavou a odletel. Dúfam že sa nevyplaší keď ráno vstane a zistí čo som mu podaroval. Len dúfam že to bude fungovať podobne ako u mňa.

„Neboj sa bude." Ozvalo sa mi v mysli. „Aj ja si myslím že bude lepšie keď bude môcť rozkazovať drakom." Hneď som vedel kto sa mi to ozýva a spýtal som sa v myšlienkach či by nebolo dobré aby mu matka konkordínov nepodarovala aj kúsok telepatie. Aby to platilo len medzi nami dvoma.

„Ak to naozaj chceš tak dobre. Ale potom si musíš v jeho prítomnosti dávať pozor na to čo myslíš. Nesmie vedieť o Fialovom plameni." 'A čo keby každý raz keď budem myslieť na Fialový plameň a Ruegon bude nablízku tak sa tá telepatia zablokuje?'

„Dobre to sa dá zariadiť. Želám veľa šťastia pri dnešnom tréningu. Dávaj si naozaj pozor pri jeho využívaní. Valrog je s tým ohňom ešte stále spojený a bude cítiť ak ho niekto bude využívať v nadmernom množstve." Ako vedela že ten plameň budem dnes skúšať? No potom som si uvedomil že ona vidí všetko. A tak som jej sľúbil že ho v enormnom množstve nebudem využívať.

Hneď potom som zišiel na kráľovské poschodie a hneď som vbehol do svojej izby. Najprv som zatvoril vonkajšie dvere a potom som ešte odistil vnútorné ktoré som mal zaistené o stenu svojej izby a zatvoril ich. Hneď ako som ich zaistil zakryl som okná dlhými závesmi. V izbe bola teraz takmer tma. No keďže som sa vedel v nej pohybovať nepotreboval som zapáliť veľa sviec. Len tú ktorá bola na stolíku pri mojej posteli. Svieca vydala slabé ale dostačujúce svetlo na to aby osvetlila tú časť izby ktorú som potreboval. Pomaly som pristúpil ku kvetináču s vyschnutou rastlinou. Zdvihol som ruku a v mysli som sa zameral na Fialový plameň ktorý som jemne prebudil. V ruke sa mi aj o chvíľu objavil. No znova vytvoril podobu malého dráčika. Na moje udivenie sa nerozletel proti mne ale ticho sedel na mojej ruke.

„Už si sa konečne umúdril?" spýtal som sa opatrne. Dráčik na to pokýval hlavou. „Prečo až teraz?" Po tejto otázke ukázal na mňa.

„Má to nejaký súvis s tým čo som o sebe zistil?" skúsil som hádať. Na to dráčik znova pokýval hlavou.

„Dobre, som rád že už na mňa nechceš vyraziť. Môžeš mi pomôcť s touto rastlinou?" Dráčik sa obrátil a priskočil ku nej. Začal si ju obzerať no potom z ničoho nič sa proti nej rozbehol a pohltil ju. Rastlina v momente vzplanula Fialovým plameňom. O pár sekúnd z nej dráčik vyskočil a plameň zhasol. Namiesto suchého kríčka rástla krásna fialová šípová ruža. Po pár sekundách sa jej kvet zmenil na biely a stonka na klasickú zelenú farbu. Dráčik zatiaľ kým som ten údiv pozoroval mi znova vyskočil na ruku a hrdo si sadol pravdepodobne spokojný zo svojou prácou.