Navždy dcérou mafiána

27.

Dario

Vybehol som von z baru čo najrýchlejšie ako som vedel, ale ich auto už stihlo odísť.

Našťastie som si všimol značku a typ auta.
Nasadnem v stotine k Federicovi, ktorý medzitým stihol prísť a on začne prenasledovať ich vozidlo.

Ich šofér je veľmi rýchly a dokáže prefektne manévrovať. Federico sa ich snaží dostihnúť, robí všetko čo môže, ale cestu nám zatarasí dodávka a skôr, ako sa pohneme nám zmiznú z dohľadu. Kurva!

,,Poďme, musíš ju nájsť. Prehľadávaj cesty a ulice potrebujem sa k ním dostať skôr, ako jej ten hajzel ublíži. Keď sa mi dostane do rúk zastrelím ho, to prisahám!" revem na šoféra, aj keď on za to nemôže. Bohužiaľ musím si to na niekom vybiť a on je pri mne ako prvý.

Okamžite vytočím číslo.

,,Paulo, prehľadajte aj s chlapmi zapadnú časť mesta a mi prezrieme východnú. Tí hajzli nam ušli," bezradne kričím do telefónu, ale stále dúfam, že toto je len sen a ja sa prebudím vedľa mojej bábiky.

Zatvorím oči a znovu ich otvorím, ale som tam kde som bol pred chvíľou. V aute sám bez Elizabeth a bezradný. Chcela som sa s ňou trochu zabaviť, užiť večer a potom si ju vychutnať v posteli, ale všetko sa behom chvíli zmenilo v môj neprospech.

Vložím si tvár do dlane a začnem cítiť úzkosť a strach o ňu. Čo keď jej fyzicky ublížia? Ona za nič nemôže, bola len v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Moje obchody a môj biznis sú za tým všetkým, čo sa jej deje.

Nemal som ju vôbec brať do toho clubu. Mal som ju radšej nechať doma a bolo by o ňu lepšie postarané. Bola by v bezpečí.

Netuším ako dlho takto blúdime ulicami, ale čím viac sa ten čas predlžuje, tým viac som bezmocný.

Hryziem si peru a dokonca aj Federico vidí, že mi nie je Elizabeth ľahostajná, že k nej cítim niečo viac ako len priateľstvo. Momentálne mi je úplne fuk čo si myslí, len nech sa jej nič nestane.

Na telefone zasvieti Paulove meno a ja hneď zdvihnem hovor. Neváham ani sekundu.

,,Počúvam!" ohlásim sa a upútam tým Federicovu pozornosť.

,,Don Mancini mali by ste prísť na Corso dei Mile a to okamžite," vystraší ma na smrť.

Zadám rozkaz šoférovi a celý čas som netrpezlivý a v tiesni, čo ma tam bude čakať.

Po príchode na miesto onemiem. Toto som si vôbec nemyslel a počas jazdy ma napadali všetky možné scenáre.

Otvorím si dvere na vozidle, vystúpim na cestu a pozerám na vrak auta, ktoré sa nachádza v priekope. Je to to isté vozidlo, ktoré sme naháňali a v ktorom je Elizabeth. Rozbehnem sa k nemu, ale zachytí ma Paulova ruka.

,,Nie je tam. Keď sme sem prišli, v aute bol len Accardi a ten je mŕtvy. Po Elizabeth a šoférovi nie je ani stopy," vystrašene na neho pozerám a v kútiku duše ľutujem len jednu vec a tou je, že Accardi nie je nažive, aby som ho zavraždil svojimi vlastnými rukami. Pretože keby je ešte živý, zabil by som ho tým najhorším možným spôsobom. Toto je pre neho príliš ľahký trest, ale už to neovplyvním. Teraz je prvoradé nájsť moju bábiku.

,,Prehľadali sme okolie, ale nie je tu, musela utiecť," premýšľam kam by mohla ísť, nepozná to tu a je pravdepodobne vystrašená sama vo veľkom meste.

Vôbec neviem, ako môže zmýšľať a to mi neuveriteľne ubližuje.

Nastúpim do auta a bezmyšlienkovite blúdim ulicami mesta. Krúžim a jazdím skoro dve hodiny, ale som s rozumom v koncoch. Zlyhal som. Sľúbil som všetkým, že ju ochránim a že sa o ňu postarám a teraz je niekde v meste sama, bezmocná a stratená.

Všetko som to zavinil ja a to ma najviac mrzí. Bezo mňa by jej nič nebolo, nič by sa jej nestalo a bola by v bezpečí.

Zastavím na krajnici, aby som sa trochu natiahol. Prehľadal som každý kúsok mesta, dokonca aj okolie mesta, ale nikde nebola. Dospejem k záveru, že som prehral. Pretrem si oči a zavolám Paulovi, či nie je niečo nové.

,,Paulo, povedz, že máš dobré správy," modlikám o zázrak. Lenže ticho na druhej strane javí len jedinú a negatívnu odpoveď. Nenašli ju.

,,Don Mancini nikto ju nevidel. Navrhujem, aby ste si išli oddýchnuť do svojho apartmánu a keď budeme niečo vedieť určite Vám zavoláme. Nasadil som na to všetkých voľných mužov a kontrolujú aj vedľajšie mestá. Teraz nič nezmôžete a už vôbec, keď budete jazdiť bezcieľne mestom," skúša s pokojným hlasom a ja mu prikývnem aj keď ma nevidí. Má pravdu takto nič nezmôžem. Je to ako hľadať ihlu v kope sena.

,,V poriadku," rezignujem a nasadám späť do auta. Ukončím s ním hovor a opatrne sa veziem ulicami k svojmu apartmánu.

Zaparkujem, výťahom sa dostanem na najvyššie poschodie luxusnej budovy a usadím sa na gauč.

Ľahnem si, ale myšlienkami som stále s ňou u mňa v posteli, lenže realita je iná a ja sa ocitnem sám, bez nikoho a to ma rozplače. Mohol som byť v náruči ženy, ktorú miluje a teraz som osamelý a bez nej.