Je to vskutku tragikomické, bolestivo túžiaca žena prosí samu seba o odpustenie. V jej prejave je cítiť nervozitu, ktorú u takých žien nevidno. Bledosť jej tváre mi pripomína mňa, keď mi býva zle, väčšinou zo seba. Čiernovláska hovorí o prázdnote, ktorou je "vyplnená". Čiže nie je vyplnená lebo je prázdna. Na čo sa tu hrám, nesiaham jej ani po päty, horúčkovito poskakujem z jednej nohy na druhú a čakám kým skončí jej prejav. Potom budem premýšľať. Premýšľam stále, neustále a obmedzuje ma to v žití v prítomnom okamihu. Je to komédia? Keď sabotujem to čo som roky budovala? Či je to chorý nezmysel? Potrebujem adrenalín, pod ktorým konám zbrklo.
