Hra s ohňom - (Studiomoontv x čitateľ)

~* 3 *~

-~•~*° Hra s ohňom°*~•~-

.
.
.

~Pohľad Samuela~

Moje spomienky na včerajšiu noc mi vyvolávajú husiu kožu. Nakoľko sme susedia, nevidel som inú cestu na útek len dojsť k nej. Teraz som bezradný a neviem čo ďalej...

,,Mamu nemám, teda žijem jedine s otcom. Nikdy som s ním nemal dobrý vzťah. Mama zomrela pri mojom pôrode a od toho dňa otec za jej smrť obviňuje mňa. Od malička sa o mňa staral len tak-tak aby som aspoň nejak prežil. Odkedy som bol aspoň trochu starší, doslova sa namňa vykašlal.." Cítil som ako sa mi začal lámať hlas, preto som nedokázal dopovedať svoj monológ, ktorý som začal.

Zhlboka som sa nadýchol a po chvíli sa upokojil aspoň na takú úroveň, aby som mohol pokračovať.

,,Nikto o tom nevie, ale doma ma fyzicky tíra. Niekedy použije ruku, častejšie je to však niečo tvrdšie napríklad predmety z dreva. Ak sa mu však zachce, pokojne do mňa hodí aj akúkoľvek vec, ktorá mu príde pod ruku. Včera to však došlo na úroveň, kde som to takmer neprežil.. Pohádali sme sa. Ako každý jeden deň, keď sa vrátim zo školy. Bol však opitý a miesto palice či vázy na mňa vytiahol nôž a začal ma naháňať po dome. Preto mám tie rany po tvári a modriny, ktoré mi dal päsťou. Teraz mám strach sa tam vrátiť a neviem čo ďalej.." Ku koncu sa mi hlas úplne zlomil a rozplakal som sa. Bol som vystresovaný a mal som strach. Čo somnou teraz bude? Ostanem na ulici? Pohľadá si ma a zabije ma?

Z mojich myšlienok ma však prebrala T/m hrejivým objatím. Spôsobila mi ešte väčší šok, než v akom som bol doteraz. Po chvíli som sa ale prebral a objal ju späť. Nevydržal som to a slzy sa mi opätovne spustili. Tentokrát som jej však plakal na rameno.

~Pohľad T/m~

Jeho príbeh ma zarazil. Toto dá vysvetlenie na jeho správanie v škole. Chová sa presne tak, čo sa naučil od otca. Avšak začínam na ňom vidieť niečo iné. Určite sa v ňom nachádza aj človek so srdcom, len ho ešte neobjavil.

Nenapadlo mi nič iné, len ho objať. Prešiel si ťažkým obdobím a najmenej čo mu chýba je ostať v tom sám.

,,Určite sa to nejak porieši. A ak nie, ostaneš tu u nás. Moja izba je dostatočne veľká aby postačila pre dvoch. A ak nie, tak máme hosťovskú." Povedala som s miernym úsmevom, pričom som sa od neho odtiahla.

,,Ďakujem.." Odvetil potichu a posnažil sa o úsmev. Ten sa mu však veľmi nevydaril.

,,Cítim sa zle za to, čo som ti spravil.. Nezaslúžim si tvoju pomoc." Sklopil hlavu a začal sa hrať s prstami.

,,Z toho si nič nerob. To je v poriadku, hlavné je, že si si chybu priznal. Teraz poď, urobíme si raňajky a pôjdeme ti spraviť izbu." Chytila som ho za ruku a vytiahla som ho na nohy. Musím ho nejak donútiť k tomu, aby sa odreagoval a prestal myslieť na negatívne veci.

.
.
.

Akonáhle sme sa naraňajkovali, vyšli sme do hosťovskej izby. Vošla som ako prvá a Samo ma nasledoval. Otočila som sa naňho s úsmevom a dodala: ,,Chce to len nejaký detail a bude to dobré."

Čo ma však zaskočilo bolo, že kývol na nesúhlas.

,,Nechcem byť sám.." V tom momente mi došlo o čo mu ide.

,,Chceš spať v mojej izbe?" Spýtala som sa aj napriek tomu, že som odpoveď už vedela.

Po jeho prikývnutí som ešte dodala: ,,Ale mám iba jednu veľkú manželskú posteľ. Obávam sa, že ďalšia menšia sa tam už nevojde. Ak ti nebude vadiť spať na druhej strane postele, tak pokojne môžeš aj v mojej izbe."

Niesme už malé deti na to, aby sme sa začala hádať, že spíme v jednej posteli. Pociťuje strach a pokiaľ potrebuje niekoho pri sebe počas celej noci, tak to rozhodne moja mama nebude.

,,To je v pohode, nevadí mi to." Uvidela som ho ako sa prvýkrát úprimne usmial. Pozerali sme sa navzájom do očí a jeho úsmev mi na tvári vyvolal jeden tiež.

,,Veci nejaké máš?" Spýtala som sa avšak iba kývol na nesúhlas a pozrel sa na svoje oblečenie, čo bolo mimochodom ešte stále oblečenie od môjho otca.

,,Otec chodí do práce ráno od siedmej a vracia sa domov až večer. Kľúče som si vzal, tak môžem po veci skočiť." Jemne dvihol ramená akoby mu to celé bolo jedno.

,,Pôjdem s tebou!" Bez rozmýšľania som zvolala, čo ho zaskočilo.

,,Počkať č- okay." Videla som na ňom, že sa trochu uvoľnil.

Prešli sme teda do mojej izby a napravili ju a upratali tak, aby sa v skrinkách a stole uvoľnilo miesto pre jeho veci.

,,Kedy, že sa tvoj otec vracia z práce?"

,,Mal by byť doma až okolo piatej poobede." Odvetil.

,,Je ešte len jedna poobede. Myslíš, že by sme pre to mohli skočiť teraz?"
Navrhla som a pristúpila k nemu.

,,Myslím, že hej. T/m si si istá, že chceš ísť somnou?" Postavil sa nakoľko sedel na posteli a pozrel sa mi do očí. Ja som trochu musela naddvihnúť hlavu aby som sa mu mohla pozrieť do očí, keďže je o čosi vyšší odomňa.

V tom momente som v jeho očiach uvidela niečo, čo som doteraz nevidela. Boli to hviezdičky, ktoré žiarili krajšie ako nočná obloha. Mal krásne svetlomodré oči, ktoré môžu očariť každého, kto sa do nich pozrie. Počkať čože- nie T/m preber sa!

Čo však urobil ďalej ma zarazilo a myslím, že sa z toho nejakú dobu ešte nepreberiem...

.
.
.

Pokračovanie nabudúce!
Ak sa vám príbeh páči, ocením ak mi naň dáte odozvu v podobe ⭐ alebo 💬.
Ďakujem!💕