Príbehy zo Školy na veveričej ulici

OPERÁCIA: ZNÁMKY

Príbeh zo 6.D

Bolo teplé júnové ráno a do školy na Veveričej ulici ( volá sa tak, pretože je okolo nej veľa veveričiek ) sa schádzali žiaci. Začínal deň pred klasifikačnou poradou a uzatváraním známok. Školu nemám rád kvôli našej učiteľke sloviny a zároveň našej triednej, ale s mojou triedou  je to celkom sranda. Najlepšie je, že nie sme ako iné triedy, kde prebieha nekonečná vojna medzi chlapcami a dievčatami. My držíme spolu za každých okolností a máme sa všetci radi. Aj keď sú baby niekedy trochu protivné, ale nehovorte im to. Prišiel som do školy a hneď ma privítal ranný krik upratovačky. Kričala na nejaké dievča, ktoré sa neprezulo. Poučil som sa na jej chybách a šiel do triedy. Naša škola je veľmi stará, má šesťdesiat rokov. Niekedy mám pocit, že sa to miesto ešte stále prebúdza zo socializmu.

,,Čus, ľudia," povedal som.

,,Čau Tomáš," odpovedali niektorý. Sadol som si vedľa svojho kamaráta Tibora.

,,Požičiaš mi prosím papier? Zabudol som si zošit," poprosil Tibor. Vytrhol som mu jednu stránku zo zošita. Zrazu zazvonilo a všetci si sadli na svoje miesta. Do triedy vstúpila vychudnutá žena, kráľovná učenia- mučenia, bosorka, najväčší nepriateľ- naša slovenčinárka Straková, ale všetci jej hovoríme Straka. Celá škola sa jej bojí. Lenže teraz hrôzostrašne nevyzerala. Čierne vlasy mala úplne strapaté, oblečený mala rúžový rolák a červené oči ako keby plakala.

,,Čo sa stalo učke?" šepotom som sa spýtal Tibora.

Zrazu sa k nám spredu naklonila Soňa, ,,Dnes ráno som počula ako sa z jej kabinetu ozýva plač. Hovorila pani učiteľke Krivej, že jej zomrela akváriová rybička."

,,To plače len preto?" nechápal som.

,,Vieš aké je to hrozné. Keď mi umrel škrečok tiež som bol z toho smutný," Tibor sa zatváril smutne.

Nechápavo som sa naňho pozrel, ,,Ty si mal škrečka?" Našu veľmi zaujímavú konverzáciu prerušilo plesknutie o stôl papiermi.

,,No tak dnes si napíšeme koncoročný test," učiteľkin hlas znel tak chrapľavo, že bolo jasné, že pred hodinou plakala.

,,Nieee!," ozvalo sa otrávene celou triedou.

,,Pani učiteľka, ale my sme už písali koncoročný test," povedal lajdák Mário, ktorý sa neučí. Bolo hneď jasné, že on bude protestovať ako prvý.

,,To je jedno, nemusí to byť koncoročný test. Ja mám právo si vaše vedomosti preveriť hocikedy," učiteľka začala rozdávať testy. Pozreli sme sa navzájom s Tiborom na seba a vedeli sme, že je zle. Toto bola pod pásovka najväčšieho stupňa. Zomrela jej ryba a chce si to vybiť na nás.

,,Môžete písať, máte na to pätnásť minút. Nie je to nič ťažké," zahlásila učiteľka. Začala rozdávať testy, tak sme začali písať, lenže sme boli úplne vymletý. Smutné bolo, že jediná vec, na ktorú som vedel odpovedať, bola kolónka s názvom: Tu napíš svoje meno. Po ani nie pätnástich minútach učka zdvihla ruku a povedala: ,,Koniec odovzdajte mi testy!" Všetci ich išli odovzdať. Podľa výrazu spolužiakov som zistil, že ani oni nič nevedeli. Zvyšok hodiny učka obetovala opravovaniu písomiek. Mala zvraštenú tvár, na ktorej sa sem tam mihol úškrn. To neveštilo nič dobré.

,,Podľa mňa mala byť odpoveď: príslovky," povedal Tibor dvom spolužiakom za nami.

,,Nie, odpoveď bola: predložka," povedal spolužiak Juraj.

,,Nie, to boli častice," pridal sa Ján. O pár sekúnd sa rozpútala hádka.

,,Buďte ticho, aspoň vaša odpoveď nebola Saudská Arábia!" skričal som na chlapcov. Všetci na mňa pozerali ako na blázna, ,,čo? Tipoval som."