Príbehy zo Školy na veveričej ulici

Šialený babysiting

Príbeh deviatačky Sandry 

Strážene detí. Pri počutí tohto slovného spojenia sa každému vybavia malé, zlaté dieťa a zodpovedná pestúnka, ktorá zakričí na dieťa aby sa prestalo hrať s tím blatom. Ale ja vám teraz túto ilúziu skazím. Otravné, malé deti a nezodpovedná pestúnka. To už je niečo. Bolo to moje úplne prvé stráženie a musím povedať, že bolo to niečo. Za pätnásť rokov svojho života som také deti nestretla. Ale začnem od začiatku.

Bol piatok, vonku bolo veľmi horúco a my sme práve mali poslednú hodinu. Celá trieda bola úplne odumretá a všetci sa roztápali, no až na matikárku.

,,Sandra, k tabuli a vypočítaj mi odmocninu od stoštyridsaťpäť," vyvolala ma a ja som sa dovliekla k tabuli. Nejako sa mi do podarilo vypočítať a hodina konečne skončila. Pobalili sme veci a vyrazili vonku, kde fajne pofukovalo.

,,Nepôjdeme dneska na ľadovú triešť?" navrhla mi kamarátka Rebeka a utrela si pot z čela.

,,Nemôžem dnes idem strážiť ," odpovedala som.

,,Koho deti?" bola zvedavá Rebeka.

,,Benuškovcov," odpovedala som jej, ,,sú to osem- ročné trojčatá. Bývajú tu blízko veveričej ulice."

Na Rebekinej tvári sa objavil vystrašený výraz:,, Čo? Ich? Nie! Je to nebezpečné sú to diabolské a prefíkané deti. Raz som ich strážila minulé leto a nedopadlo to dobre. Skrútili ma do koberca a hodili po schodoch dole do pivnice. Radím ti sa z toho nejako vyhovoriť" Samozrejme, že som jej neverila. Za prvé: znelo to ako z amerického filmu. Za druhé: majú osem a za tretie: Rebeka zvykne trochu preháňať a vymýšľať si. Jednoducho som si myslela, že sa ma len snaží dostať na tú triešť.

,,Nekecaj, nič sa mi nestane. Sú to malé deti a ja mám skúsenosti so strážením," povedala som úplne vkľude a zabočila som do dvora k svojmu domu.

,,Potom mi nehovor, že som ťa nevarovala," povedala a otočila sa dramaticky, ako tá veverička z youtube videa. Pokrútila som hlavou a zasmiala sa. Prišla so domou, pozdravila som mamu a išla do svojej izby. Ako obvykle som hodila tašku na zem a ľahla na posteľ. Zrazu mi mobil cinkol. Prišla mi správa od Rebeky: ,,NESMIEŠ SA NECHAŤ OKLAMAŤ TOU ICH ROZTOMILOSŤOU!!! " Na to som odpísala: ,,Beka, sú to deti." Ona mi tam potom napísala ešte niečo, ale je som to ignorovala.

***

Hodiny odbili 6 hodín a ja som sa vybrala k Benuškovcom strážiť. Od začiatku som bola zdvorilá a milá, keď ma teta Benušková inštruovala usmievala som sa. ,,No a toto sú deti," povedala a ukázala na dvoch chlapcov a jedno dievča. Všetci mali lieskové vlasy a oči. Oblečený boli v rovnakých vzorovaných pyžamkách. Vyzerali rozkošne.

,,Ahoj ja som Martin," predstavil sa jeden chlapec, ,,a toto je Kubo a Tamara." Ukázal aj na chlapca a na dievča.