Príbehy zo Školy na veveričej ulici

Pes, taška a dve tínedžerky

Príbeh zo 7.B

Bol štvrtok a školský zvonček práve odbil koniec šiestej hodiny. Celá nadšená a plná slobody som sa vyrútila zo školy a užívala si lúče slnka, bolo vidno, že prichádza jar. Pozrela som sa na hodinky. Do začiatku hodiny klavíra mi ostávala ešte hodina, preto som začala premýšľať, ako strávim čas. Domov som ísť nemohla, lebo najbližší autobus išiel až o dve hodiny. Všimla som si, ako pri vchode do školy postáva kamarátka zo 7.C, tak som si to namierila k nej.                                      

,,Čau Sofia," postavila som sa vedľa nej, ,,ako sa máš."

 ,,Končí škola, takže dobre. Už idem domov," odpovedala, ,,a ty?"

,,Ja si tu ešte pobudnem. O hodinu mám klavír. Pravdepodobne si posedím na lavičke," odpovedala som jej a ukázala na obľúbenú lavičku, pekne na slnku. 

 ,,Nechceš ísť radšej k nám?" ponúkla milo, ,,Moji rodičia nie sú doma." Jej nápad sa mi veľmi páčil, tak som súhlasila. Vybrali sme sa naprieč mestom k nej domov. Keď sme tam dorazili, dozvedeli sme sa smutnú správu. 

 ,,Benny!" zvolala smutná Sofia a rozbehla sa ku svojmu bezvládne ležiacemu psovi. Čo osud nechcel- starý Benny zomrel. Sofii po lícach tiekli slzy a ja som ju utešovala. Vyrozprávala mi celý príbeh, ako Bennyho dostala na Vianoce, ako ho cvičila a ako je teraz smutná, lebo zomrel. Bolo mi jej ľúto. Sedeli sme v ich kuchyni a počas toho, ako jedla studené špagety z chladničky, som dostala nápad. Možno nebol neviem ako perfektný, ale bol to nápad. 

 ,,Čo keby sme Bennyho riadne pochovali. V lese je zvierací cintorín," navrhla som a súcitne som ju potľapkala po pleci. Snažila som si vybaviť cestu k cintorínu. 

 Sofia si utrela slzy a ubolene sa usmiala: ,,Možno by som sa cítila lepšie, ale ako dostaneme mŕtveho vlčiaka, cez polku mesta do lesa?" To bola dobrá otázka, ale našťastie na každý problém existuje riešenie. V tomto prípade riešením bolo, vziať z pôjda cestovnú tašku, naložiť do nej psa a potom ho zakopať na cintoríne. Nechcela som Sofii spôsobovať veľkú bolesť, preto som s igelitovými rukavicami naložila vlčiaka do cestovnej tašky, bolo to nepríjemné. Do vrecka som strčila malú záhradnú lopatku a následne sme každá chytila jednu rúčku tašky a vybrali sa splniť túto morbídnu úlohu. Benny nebol veľmi ľahký, preto sme napínali všetky svaly, aby sme ho udržali. Za pár okamihov nás už ale celkom boleli ruky, preto sme opatrne položili tašku a odpočívali na kraji chodníka. Okolo nás práve prechádzal nejaký mladý muž.

 Mal prívetivú tvár a milo sa nás opýtal: ,,Ahojte, nechcete pomôcť s tou taškou?" Samozrejme, že sme odmietli, mali sme v nej predsa mŕtveho psa. Pozrela som sa na Sofiu náhlivým pohľadom a znova sme schytili tašku. K lesu to bolo ešte dobré dva kilometre. Muž stále chodil zarovno s nami a stále sa pýtal, či nám nemá pomôcť. Sofia, ktorú mužova neodbytnosť iritovala to nakoniec povolila. Veď predsa nám ju iba pomôže odniesť k lesu, potom ho pošleme preč. Čo by sa mohlo stať? No, ukázalo sa, že sa môže stať dosť vecí. Po piatich metrov chôdze s taškou sa muž rozbehol svetelnou rýchlosťou. My, dve tínedžerky, stáli v strede chodníka a sledovali muža, ktorý pomaly mizol v diali s taškou, ktorú im pred chvíľou ukradol, s tým, že absolútne netušil, čo v tej taške nájde. 

 Stále udivená a s vyvalenými očami som sa opýtala Sofie: ,,Bežíme za ním?" 

 ,,Nechaj tak," Sofia sa úprimne zasmiala a vzdychla, ,,myslím, že ten týpek, bude mať dnes veľmi zaujímavý deň."