Za každú cenu [Pedro Pascal] SK

5

Marina sa napokon rozhodla, že i napriek všetkému to rande bolo. A veľmi príjemné. Keď sa na konci večera lúčili pred dverami ich bytov, Pedro ju stiahol do objatia. Zaborila si tvár do jeho hrude a chvíľu len dýchala jeho vôňu a počúvala tlkot jeho srdca. Zatiaľ ju Pedro jednou rukou hladil po vlasoch, druhú mal ovinutú okolo ramien Mariny. Cítila sa v bezpečí. A keď sa odtiahla, Pedro jej venoval jemný bozk na čelo. "Dobre sa vyspi, cariño. Ďakujem za ďalší príjemný večer."

Ešte dlho nad ním premýšľala. Nad všetkým, čo bolo povedané aj nad tým, čo povedané nebolo. Najdlhšie sa však pozastavila nad tým bozkom. Páčilo sa jej, že išiel na ňu pomaly, no pristihla sa pri myšlienkach, že by chcela viac. 

Na druhé rande išli do Metropolitného múzea. Nová expozícia moderného umenia Marinu očarila už len z fotografií z otvorenia, a preto bola nadšená, keď Pedro prišiel s týmto nápadom. Rozumel jej a rozumel aj jej vášni pre umenie každého druhu. 

Všetko nadšenie z nej však opadlo, keď si všimla masy ľudí valiacich sa dnu a von z múzea. Zopár sa ich za nimi obzrelo a niečo si pošepkali. Marina sa vystrašene otočila na Pedra a on si ju ochranársky privinul k boku. "Všetko okej?" zašepkal. 

"Ne-neviem," koktala, "je tu priveľa ľudí, niekto nás uvidí a-a-"

"A tebe to vadí?"

"Nie kvôli mne. Mňa nikto nepozná, ja som nikto. Ale čo ty? Keď ťa uvidia s niekým, ako som ja, tak-"

"Začínaš panikáriť, prestaň, prosím. Pre mňa nie si nikto. A keď nás uvidia, tak nás uvidia. Nerobím nič, za čo by som sa mal hanbiť. Len si idem užiť výstavu s krásnou slečnou. Podľa mňa sa na svete dejú aj horšie veci," šklblo mu kútikmi úst. 

"Budeš lynčovaný ako DiCaprio za to, že sa ťaháš s mladšou ženou."

"To, s kým chodí Leo je na tenkej hranici legálnosti. Ty si aspoň dospelá. A pre mňa je to kompliment, že máš o mňa záujem, nie?" uškrnul sa, "ako vravím, dejú sa aj horšie veci."

"Určite to potom nafúknu a-" zvyšok jej námietky zanikol v jeho perách. 

Marina ostala na moment paralyzovaná. Vážne sa to dialo? Jedna Pedrova ruka na jej páse, palcom druhej ju hladil na líci a jeho sladké, presladké pery bozkávali tie jej. Asi sa to naozaj dialo. Vložila sa do bozku a za vlasy si ho pritiahla bližšie. Mal ich pridlhé, kučery mu išli na všetky smery a nevedela, ktoré si skôr točiť okolo prstov. Pootvorila pery a tak mu dovolila bozk prehĺbiť. Ich jazyky sa okamžite stretli a spojili. Krútili sa okolo seba a skúmali. 

Pedro Marine jemne kusol do spodnej pery a ona potichu vzdychla. To ju prinútilo odtiahnúť sa. Predsa, stále boli na verejnosti. Zostala v jeho objatí. 

"Musel som ťa nejako umlčať," zvonivo sa zasmial Pedro a vlepil jej malý bozk do vlasov. "Tak ešte raz. Nevadí mi, že nás uvidia. Je mi to jedno, pokiaľ je to jedno aj tebe. Ale ak ti dnu bude nekomfortne, povieš mi a pôjdeme niekam na zmrzlinu, čo ty na to?"

"Mám chuť ti znova oponovať," uškrnula sa, "a zmrzlinu by som si dala."

Pedro nezaváhal a znova ju pobozkal, tentoraz o čosi jemnejšie. Vynechal hryzenie, keď počul, čo to s Marinou robilo. 

"Bude aj zmrzlina."

"Platí," stúpla si na špičky a pobozkala ho na nos. 

Upokojená, no stále v strehu si užila výstavu obrazov. Hlavy sa za nimi obracali, niektorí fanúšikovia sa pristavili pozdraviť alebo odfotiť sa, no všetkých zaujímal len Pedro. Marinu úspešne ignorovali a tak jej to vyhovovalo. 

"Tento by sa ti hodil do obývačky," ukázal na bielo-zlatý abstraktný kúsok s nádychom svetlomodrej, pri ktorom sa Marina pristavila na dlhšie. "Kedy máš narodeniny?"

"Nie je na predaj," Marina ukázala na malú informačnú tabuľku, ktorá bola v rohu každej miestnosti ako upozornenie pre návštevníkov, aby sa do niektorého z obrazov nezamilovali príliš. 

"To sa uvidí," začal niečo rýchlo písať do mobilu.

"Nebudeš mi kupovať obraz, zbláznil si sa?"

"Ešte som nič nekúpil," neprestával však písať.

Marina sa zamračila, "myslím to vážne, Pedro!" chytila ho za ruku, v ktorej držal mobil a tak ho donútila prestať. Pozrel na ňu. 

"Aj ja to myslím vážne. Nič som nekúpil." 

Založila si ruky na prsiach a neprestávala sa mračiť: "Tak mi sľúb, že ak sa aj bude dať, nekúpiš ho. Ten obraz musí stáť milióny!"

"Dobre. Keď si to neželáš, nekúpim ti ho," rezignovane odložil mobil a objal Marinu jednou rukou kolo pása. Ustúpiť bolo jednoduchšie, ako neskôr hasiť vzniknutý oheň a pútať tak nežiaducu pozornosť, ktorá by mohla Marine vadiť. Spoločne sa pohli do poslednej sekcie. Tam sa ocitli sami. 

Marina sa rozhliadala okolo seba. Nevedela, na ktorú stranu sa dívať skôr, cítila sa ako dieťa v obchode so sladkosťami. "Tu sa mi páči najviac!" 

Pedro ju pozoroval rovnako, ako ona umenie okolo a usmieval sa. "Myslel som si. Tu som ťa chcel pobozkať, ale pokazila si mi všetky plány," pristúpil k nej a objal ju zozadu. 

Začervenala sa. Dostával ju do rozpakov. "Ako si vedel, ako to tu vyzerá a že sa mi tu bude páčiť?" vyzvedala. 

Pedro sa oprel bradou o jej rameno. "Lebo keď som to všetko plánoval, bol som si to tu obzrieť. A proste som vedel," šepkal jej, "niektoré veci proste vieš."