Za každú cenu [Pedro Pascal] SK

1

Aj po dvoch mesiacoch jej výhľad ráno z postele vyrazil dych. Celý Central Park aj s Upper West Side za ním mala ako na dlani a na pár minút si dovolila len sledovať prebúdzajúce sa mesto z pohodlia vyhriatej postele.

Sebecky sa pochválila za to, že po celé tie roky udržiavala kontakt s tetou, ktorá bola čiernou ovcou rodiny a všetci ju odpísali. Okrem Mariny. K tete Grace vždy vzhliadala, obdivovala ju ako si dokáže veci zariadiť, dupnúť si a stáť za svojim. Chcela byť ako ona. Teta Grace sa nikdy nevydala, nemala deti. Nikdy to neplánovala, i keď to plánovala jej rodina za ňu. Miesto toho cestovala po svete a robila... Marina ani nevedela, čo jej teta vlastne robila, ale muselo to dobre vynášať, keď si mohla kúpiť tento niekoľkomiliónový byt, ktorý bol teraz jej. Keď si pred necelým rokom vzala Grace život počas osláv Dňa nezávislosti, Marina podľa jej poslednej vôle zdedila tento byt na Piatej Avenue. Okrem iného.

Najskôr ho chcela predať, nedokázala si predstaviť presťahovať sa aj so snúbencom do New Yorku, keď si práve začali od samých základov budovať život v Tampe.

"Nechcete si to ešte premyslieť? Bez urážky, ale s dnešnými cenami nehnuteľností sa vy mladí k vlastným domovom nedopracujete hádam nikdy. Akéže vykonávate povolanie?" arogantný, postarší realiťák si Marinu prezrel.

"Učím-"

"No vidíte! Učiteľka! Ani za tri životy by ste na niečo takéto nenašetrili, opakujem- bez urážky. Bolo by vážne hlúpe predať túto nádheru. Máte kuchyňu, samostatnú jedáleň, obrovský obývací priestor, spoločenský salónik, spoločnú kúpeľnu a tri spálne, pričom každá má vlastnú kúpeľňu s vaňou a šatník. Z jedálne aj obývačky viete vyjsť na terasu. Výhľady sú z každej izby dychberúce, máte to najlepšie z oboch svetov. Vidíte krásnu prírodu v podobe parku pod vami a za ním moderné mrakodrapy. Vrátnik aj ochranka sú k dispozícii nepretržite, deň aj noc, sviatok-nesviatok. Susedia sú neškodní, poväčšine starí zazobanci, ktorí k bytom prišli ešte v minulom storočí, pokiaľ viem, alebo ich deti. Robili by ste obrovskú chybu, keby to predáte, slečna Millerová. Ja by som mal z toho síce peknú províziu, ale chcem vám len dobre."

Marina nemala slov. Celý byt si prešla niekoľko razy, poznala už každý kút každej izby naspamäť. Bol to naozaj skvost, moderne, no stále veľmi klasicky zariadený. Naozaj by na niečo takéto nikdy nenašetrila. Aidan, snúbenec, sa aj tak plánoval pridať k armáde, takže by väčšinu času trávila sama. A nebolo by lepšie, keby to bolo tu a nie v Tampe?

"Máte pravdu," pokrútila hlavou, "bolo by to hlúpe. Prepáčte, že som vás obťažovala. Ten byt si ponechám," usmiala sa a rozhliadla sa po celobielej kuchyni, "myslím, že sa nám tu bude páčiť."

"To je v poriadku. Som rád, že ste zmenili názor. Dovidenia."

Marina s urýchlene prezliekla a ľahko sa nalíčila. Pri odchode rýchlo schmatla tašku a s malou kávou v ruke vyšla z bytu. Pri výťahu stretla Esme, ktorá jej raz týždenne pomáhala s udržiavaním poriadku a popriala jej pekný deň.

"Dobré ráno, slečna Millerová," pozdravil sa jej vrátnik na prízemí, "len som vás chcel informovať, že dnes večer sa vracia váš sused. Je preto pravdepodobné, že si pred dverami nájdete malú pozornosť."

"Pozornosť?"

Usmial sa: "Je to jeho zvyk. Vždy keď sa vráti, prinesie celému domu nejakú maličkosť. Tak len aby ste neboli prekvapená."

Ďalej sa nad tým nepozastavovala. S hudbou v ušiach prešla štyri bloky, ktoré ju delili od súkromného konzervatória a zložila sa vo svojom kabinete. Ako bývalá baletka bola rada, že mohla pri tanci ostať aspoň ako učiteľka. Tancu zasvätila celé svoje detstvo, celý svoj doterajší život. Nedokázala si bez neho predstaviť jediný deň. Pani riaditeľka Harrisonová ju ochotne privítala na začiatku letného semestra a odvtedy si ju nevedela vynachváliť. Marina totiž svoju vášeň pre balet zdieľala a odovzdávala svojim študentom každou jednou hodinou. Nechcela byť ako jej bývalé učiteľky, ktoré spĺňali do posledného detailu stereotyp učiteliek tanca tým, že stále vrieskali a dievčatá ponižovali. Nie. Marina chcela byť iná. K študentom bola láskavá, no férová. Vždy sa snažila pomôcť. Učila ich najmä to, že tanec má byť láska. Niečo, čo robíte lebo to milujete. Nie niečo, čo robíte lebo musíte a spôsobuje vám bolesť. Takáto bola jej filozofia a asi aj celkom dobre fungovala. Študenti ju zbožňovali a na jej hodiny sa tešili.

Bol štvrtok, takže vyučovala len do poludnia. Cez prestávku pred poslednou hodinou zavolala mame, tak, ako to robila vždy vo štvrtok.

"Marry, zlatko, ako sa máš?" starostlivo sa vypytovala.

"Dobre sa mám, mami, už som si asi aj zvykla."

"Zvykla si si na samotu? Veď sa v tom prekliatom byte po tvojej bláznivej tetke musíš zblázniť! A dopadneš ako ona!"

"Nie je prekliaty," pretočila očami a ďakovala, že len telefonujú. Keby toto mama videla, určite by si neodpustila poznámku o tom, že jej oči tak ostanú. "Naozaj, je to fajn, do jednej miestnosti som si dala doniesť klavír, začala som znova cvičiť yogu a v škole je to naozaj skvelé! Ver mi, nenudím sa ani minútu. Elizabeth je u mňa takmer každý večer." Tetu Grace nespomenula. Nechcela v mame rozdúchavať ďalšie vášne. Marina netušila, čo sa medzi nimi stalo, čo sa vlastne stalo medzi tetou Grace a celým zvyškom rodiny, no už sa nechcela v tom ani vŕtať. Predsa, boli to ich spory a ju do toho nič. A o mŕtvych len v dobrom.

Mama akoby nič z toho nepočula. "Vráť sa domov, Marry. Ešte by ste to s Aidanom určite vyriešili, vzal by ťa späť."

Marina zťažka vzdychla. Stále to isté. Mala pocit, že Aidana mala jej mama radšej ako ju a neustále jej ho pripomínala. Asi by jej aj chýbal, ak by sa nebol zachoval ako posledný tupec.

"Mama, nechaj to už tak. S Aidanom je koniec, rozumieš? To, že som s ním bola od strednej vôbec nič preňho neznamenalo a neznamená to nič ani pre mňa."

"Marry, bol tu pre teba, keď si bola na tom najhoršie a-

"A teraz je to už jedno," pocítila ako jej na moment zvlhli oči. "Musím ísť, mám hodinu. Pa," rýchlo sa rozlúčila a nekompromisne zložila.

Večera?

Napísala rýchlo správu Elizabeth.

Večera. U teba?

Znela odpoveď do pár sekúnd.

Áno.