Prečo práve ja? |HP FF|

5. Rozpráva sa s nami papier a lezieme do divného kufríka

Ocitli sme sa pred školským lesom (nie tým zakázaným). Bol tmavý, ale nie pustý, plný života, no stále v ňom bolo plno záhad.

"Ták a sme tu, Charlie ty to tu už dobre poznáš keďže chodíš na hodiny starostlivosti o zázračné tvory."
"Áno."
"Čo ty Cora? Videla si niekedy luniaky?" spýtal sa.
"Netuším, možno hej, nie som si tým istá," povedala som.
"Ako to myslíš?" Nechápovo sa ma spýtal Charlie.
"No, raz keď som ešte nevedela o tomto všetkom..." Mlok sa na mňa pozrel," o áno som muklorodená. Späť k téme, prechádzala som sa po lese, v kríkoch sa čosi pohlo. Tak som podišla bližšie a vybehlo odtiaľ sivé stvorenie s veľkými modrými očami."
"Hm nezvyčajné, v týchto končinách sa vyskytujú skôr v bielej farbe než v sivej." Riekol Charlie.
"Pravda, pravda, takže si už jedného videla naživo, to mení môj plán. Zameriame sa radšej na stromostrážcov."
"To naozaj ?" neveriacky som sa spýtala. Vedela som čo sú zač.
"Isteže, ale musíme dať pozor až nám neujdú, to by nedopadlo veľmi dobre. Mám s tým skúsenosti," usmial sa na nás.
"Aké?" Zvedavo sme sa obaja spýtali, zatiaľ čo sme sa ďalej prechádzali po okrajoch lesa.
"To je príbeh na dlhšie a na inokedy. Teraz prosím poďte za mnou." Povedal a položil na zem kufor ktorý zo sebou ešte stále ťahal.
"Kam?" spýtal sa Charlie.
"Dovnútra." Usmial sa na nás.
"To naozaj máte ten kufor začarovaný tým-" zas a znova som nedopovedala. "Ja som prekliata kliatbou menom - nemôžem dokončiť svoje vety." Pomyslela som si.
"Áno áno tým, no poďme dovnútra radšej."

Nechali ma vôjsť prvú po schodoch, za mnou išiel Charlie a za nami oboma schádzal Mlok. Vošli sme do malého kumbálu-pracovne-liečebne, vlastne všetko v jednom. Bola útulná, drevená, plná všakovakých fľaštičiek, rastliniek a nástrojov. Na stole pod oknom bol rozložený zápisník s neprečítateľními poznámkami. Dvere mali presklené okienko cez ktoré prenikalo svetlo dovnútra miestnosti.
"No vitajte u mňa v, hm, dajme tomu pracovni," veselo povedal Mlok.
"Útulné," zvedovo som riekla.
"No ale tak tu som veľmi málo času. Charlie zober tie dva veľké kýble,...áno tie. Cora ty zober tu tie granule, na tú máš." ochotne som ich zobrala. "A aj tento kýbel z mäsom." Ukázal prstom pod schody.

Otvoril dvere, to by ste mi neverili, obrovská krajina plná rozmanitých podnebí sa črtala pred mojimi očami. Tam stromy a zeleň, napravo bambusy, naľavo rieka, kdesi v diaľke púšť. Všade bolo všetko možné. A to som vám len opísala krajinu. Tie tvory, koľko ich len bolo. Tu a tam preleteli fúperovia nad nami. V diaľke bolo počuť testraly, víly neposedne lietali medzi stromami, poloopa som možno zahliadla v kríku.
"Tu je ale života," neveriacky obdivoval Charlie. Ja som za zmohla len na otvorené ústa a nemý pohľad plný túžby preskúmať to tu do posledného stebla trávy a posledného chlpu každého tvora.
"To hej, ale dajú mi zabrať, kŕmiť ich nie je hračka." hovoril Mlok zatiaľ čo kráčal s fúrikom k mantikore. "Charlie tie kýble zanes tam k tej skale, mečorohy si to nájdu samé." stále hovoril a aj hladkal matikoru po hlave.
"Cora ty choď tam naľavo kde je taká tma a hustší les, spoznáš tie tvory neboj," veselo sa na mňa usmial, "To mäso tu nechaj to zoberieme potom."
A tak som šla, prešla som cez malú mladinu smrekov a vyšla pri nízkej skale. Bola tam noc, aj ked okolo bol deň. Mesiac mi osvetloval moje hnedé vlasy, nezujímavé plavé vlasy, ktoré sa sem tam vlnili, inde boli rovné a svetlé.
Ihneď som pochopila čo myslel tým že tie tvory 'spoznám', boli to luniaky. Pozerali sa na mňa veľkými okáľami modrej farby. Mali dlhé krky a malé krátke nohy.
Podišla som k nim, nabrala do hrste trochu granulí a vyhodila ich do vzduchu. Pomaly plávali/padali k tým stvoreniam, ktoré ich z radosťou jedli. Ked zistili že som priateľ, že nesiem jedlo tak sa nahrnuli ku mne. No tak som ich kŕmila. Potom som ich ešte pohladkala a chcela sa vrátiť späť k Mlokovi. No niečo ma rozhodilo, bzučalo mi to pri uchu. Inštinktívne som potom siahla rukou a čo nevidím, vrtohlavec sa mi hmýril v ruke. Vrtohlavec mal asi dva centimentre, zafírovo-modrú farbu.
"A to ako sa mi ťa podarilo chytiť?" čudovala som sa, pretože tieto malé stvorenia sa pohybujú veľmi rýchlo, že si ich niekedy všimnete až keď vás pichnú do pleca. "Ále, maličký radšej ťa pustím," povedala som a nechala som ho si odbzučať preč. "Vrtíš hlavou jak keby si mal vrtuľu tam, to preto meno vrtohlavec," pomyslela som si a kráčala som naspäť. Určite? Ále kdeže, ako som sa zapodievala s vrtohlavcom som sa stratila.
"Hm nevadí, tak jak som sa stratila sa nájdem," veselo som si vykročila, veď čo, možno ma len niečo zožerie.