Psychopat

1.Kapitola

Do smutného rána ma zobudilo pravidelné kvapkanie dažďa na parapetu okna. Rozospatým očkom som hodila po budíku na nočnom stolíku vedľa mojej pohodlnej, manželskej posteli, ktorú mám len a len pre seba.

Budík ukazoval 6:30. Unavene som zívla, pomaly si začala preťahovať kosti, šuchať oči a prehrabovať si moje dlhé, hnedé, strapaté vlasy. Lenivo som vstala z vyhriatej postele a obula si ružové, zajačikové papuče, ktoré som dostala ešte k svojim 15 narodeninám. Šuchtavým krokom som prešla do kúpeľne, pozrela sa na svoj odraz do zrkadla a s nudným výrazom som si povedala, "áno, konečne 18." Hovorí sa, že je to významný rok, vstup do dospelosti, možnosť osamostatniť sa od svojich stvoriteľov. No necítim sa inak, ani dôležitejšie. Stále som len puberťáčka, s nízkymi úsporami na konte a budem úprimná, som príliš lenivá na to, aby som dokázala žiť sama.

Som jednoduché dievča, nemám hlavu v oblakoch a ani žiadne nereálne predstavy o svojom princovi na bielom koni. Láske sa nebránim, no neskáčem bezhlavo po každom druhom s nádejou, že je ten pravý. Keď nastane ten správny čas, príde aj láska.

Snažila som sa prebrať opláchnutím tváre studenou vodou a pomaly si začala dávať "omietku" na tvár. Nechodím zmalovaná ako nejaká ľahká žena a tak som si decentne naniesla linku,aby som zvýraznila belasomodré oči, biele očné tiene a perleťový lesk na pery, samozrejme až po menšej vrstve make-upu. Po bolestivom rozčesaní "hniezda" na hlave som si pomocou kulmy vytvorila miere vlny a nechala ich len tak spustené pozdĺž mojej okrúhlej tváre. Druhýkrát som sa s nádejou pozrela na svoj odraz a výsledok má veľmi milo prekvapil. "Podoba na okolitých ľudí je o niečo zvýšená."

Vrátila som sa naspäť do izby a skoro sa zadusila. Ťažký, vydýchaný vzduch mi ihneď vlepil facku. Podišla som k oknu, dokorán ho otvorila a vpustila svieži, vlhký vánok dovnútra. Jednoduchým pohybom som si provizórne ustlala posteľ a hodila si učebnice do školskej tašky, položenej na stoličke pri písacom stole, kde sa ešte vynímala nedojedná večera zo včera. Po krátkom vyvetraní som zatvorila okno, schmatla tašku, tanier zo stola a utekala dole na raňajky.

"Dobre ráno oslávenkyňa", privítala má mama a vlepila mi pusu na líce.
"Dobré ráno, mami", s úsmevom som si sadla za stôl, kde ma čakali špeciálne raňajky v podobe lievancov v tvare 18. Aj keď to možno vyzerá otrepane a detsky, stále to má pre mňa istú citovú váhu. S chuťou som sa do nich pustila a blažene zamľaskala. Keď už sa na tanieri vynímali len posledné kúsky, pohľadom som skĺzla na hodiny.
Bože, nestíham!
Vidlička mi vyletela z rúk a bez slova som zutekala do izby, zbavila sa pohodlného županu a po poďakovaní za raňajky som sa rozbehla na vlak.

Ako som si tak pomaly vykračovala, pozrela som sa na hodinky - 7:20! Ihneď ma ovládla panika. Rázom som pridala do kroku. Vietor mi vrážal do tváre a kvapky dažďa ma celú zamokrili, no nedbala som. Musím stihnúť prvú hodinu, ďalšiu neospravedlnenú si už nemôžem dovoliť!
Pri míňaní poslednej zákruty som v diaľke zbadala približujúci sa vlak, ledva som to stihla. Na stanici bolo takmer až mŕtvolne prázdno, konečne sa mi ujde miesto na sedenie.

Pohodlne som sa rozvalila na mieste pri okne, až ma takmer únava úplne skolila.
"Nasledujúca zastávka Piešťany."

Minúty utekali akosi rýchlejšie a z polhodinovej cesty sa stala sekunda.

Tentokrát mi rýchly krok nestačil a ja som sa rozutekala na najbližšiu mestskú zastávku. Peši ku škole od železničnej stanice to mám dosť ďaleko. A takto som tam za pár minút.

"Čau Lucia!", hneď pri dverách sa mi okolo krku hodili dve štíhle postavy.

"Čaute."

"Máme novinu! Dnes nastúpi stála náhrada za pani Majorovú. Počula som, že nastali akési komplikácie po tej operácií a k lôžku bude priviazaná o niečo dlhšie ako sme mysleli."

"Dúfam, že tú angličtinu bude vedieť naučiť, lebo tie náhradné kreatúry
nám teda veľmi nepomohli."

"To je pravda, ale...."

"Tú najlepšiu časť si ešte nepočula! Vraj to má byť pekný učiteľ, čo len teraz ukončil vysokú školu! Toto bude jeho prvý rok!"

Nemohla som sa ubrániť úsmevu. Amanda bola ním natoľko úchvátená, až si vôbec nevšimla, že nás takmer vôbec nepustí k slovu.

"Dobre Amanda, upokoj sa. O chvíľu zvoní a ty konečne môžeš nahliadnuť do tváre svojej platonickej lásky. No priprav sa, môže sa rapídne líšiť od tvojej predstavy. Nebuď potom príliš sklamaná."

Div som sa nezadusila smiechom, prečo rieši také nepodstatné veci?