Psychopat

4.Kapitola

"Ako vyzerám?"                                                                              

 Skupinky študentov radostne vybehli z tried, aby sa spamätali zo začiatku ďalšieho nudného dňa na začiatku týždňa. Pomaly sme sa presúvali z učebne ekonomiky k jazykovke, ktorá sa nachádzala, až na druhej strane budovy. 

"Prosím ťa, naozaj si myslíš, že by mal učiteľ záujem o študentky?", nemohla som sa ubrániť nutkaniu ju opäť vrátiť nohami na zem. "Nielen, že by to bolo istým spôsobom zvrátené, mohol by z toho mať omnoho väčší problém, ako vyhadzov. Či už spolužiaci, alebo samotné učiteľky by z toho určite urobili škandál, aby strhli kúsok pozornosti na seba, či na školu. Hoci si neuvedomujú, že by to nebolo práve v najlepšom svetle."

"Prosím ťa. Kto tu hneď hovorí o vzťahu? Alebo o aférke? Nie som hlúpa, aby som si neuvedomovala následky. Jediné čo chcem, je pozornosť od jeho samého."

Hlasným vdýchnutím som sa pokúsila o ukončenie nezmyselnej témy a unavene sa hodila na staršie čalunené kreslo pred dverami. Naša škola je skutočne veľká a neustále presúvanie z hodiny na hodinu je dosť vyčerpávajúce.  

"Čo sa s tebou deje? V poslednej dobe si akosi bez nálady."

" Ja neviem, asi som len unavená. Dokola tie isté povinnosti..."

"Chápem, bodaj by už boli prázdniny. Bohužiaľ sme ešte, len v polovici."

Päť-minútová prestávka ubehla rýchlo a postupne sa zoskupovali pred dverami naši ďalší spolužiaci. V zápätí utvorili medzi sebou medzeru, aby tak dali priechod Whiteovi k učebni. 

Div sa nešmykol na poslintanej zemi od jeho obdivovateliek. 

Všetci si poslušne posadali do lavíc, väčšina báb sa samozrejme hrnula dopredu, a čakali sme na začatie hodiny. 

"Dobrý deň, študenti. Dnes môžme teda pokračovať ďalšou lekciou, ktorá sa nachádza na strane 42..." 

Triedou to zašumelo a už pár útlych rúk s nalakovanými nechtami žiadalo o prečítanie prvého textu.

Monotónny hlas sa ozýval triedou a mne opäť zaklipkali oči. Rukou som si zakryla zívajúce ústa, nemôže sa predsa zopakovať včerajšok, lebo svoj čistý štít by som už mala rázom pofŕkaný.  

Za zatvorenými dverami,  na chodbe sa zrazu ozval hluk a pobehovanie rozbláznených študentov. Uspávač hadov stíchol a učiteľ sa ihneď išiel na ten bordel pozrieť.

Po otvorení dvier, však do neho narazila zástupkyňa s milým úsmevom na tvári. 

Keď však prešla k nám úsmev jej ako zázrakom zmizol.

"Neviem či ste si cez prestávku všimli, no v celej budove netečie voda. Robotníkom sa podarilo preťať vodovodné potrubie a preto sa dnes vyučovanie končí o niečo skôr."

Posledné slová už takmer nebolo počuť cez radostné oslavy. Posledných dvoch hodín sme sa zbavili a všetci sa rozbehli von, aj cez hromžiacu zástupkyňu, ktorá s hundraním odchádzala medzi poslednými. 

"Tak, maj sa Lucia, vidíme sa zajtra," Amanda ma v rýchlosti objala a ponáhľala sa za miznúcim davom spolužiakov. 

Ani som sa nenazdala a v triede som opäť osamela. Opäť len ja a on.

"Lucia, však?" 

Pohodlne sa oprel na kancelárskom kresle a šibalsky sa usmial. Prstami si prehrabol dlhé vlasy a s prepletenými prstami sa na mňa zahľadel. Jeho autorita sa v mojich očiach na chvíľku vyparila. 

"Čo tak bez života? Práve Vám bola oznámená skvelá správa a vy sa netvárite veľmi nadšene."

"Nepochádzam odtiaľto a spoje domov sú dosť mizerné. Takže teraz musím čakať viac ako dve hodiny, kým sa dostanem domov," mierne som sa usmiala a pobrala sa na odchod.                   "Tak dovidenia"

 "Počkajte, celá škola predsa odchádza. Konečne sa môžem odlepiť skôr od stoličky, ako iné bežné dni. Kde bývate?"

Táto otázka ma zaskočila. Hádam ma len nechce odprevadiť, či nebodaj zviesť domov. Na takúto pozornosť od učiteľov nie som zvyknutá...

"Vo Vrbovom."

"Ja bývam kúsok za ním, mám to po ceste, " pobalil si veci do hnedého kufríka a malú stolnú lampičku vytiahol zo zástrčky, "poďte, odveziem vás."

Ústa sa mi mierne pootvorili, no nevydala som ani hlásku. Avšak, predstava čakania na studenej lavičke, niekde na stanici vyše dvoch hodín, mi nepripadala veľmi vábivá.

"Ak vám to nevadí, rada sa zveziem. Ďakujem." 

Uvelebila som sa do pohodlného sedadla spolujazdca a rozhliadla som sa po interiéry jeho auta. Z vonku bolo naozaj krásne a jeho interiér rozhodne nezaostával. Hádam, že ani jeho cena nebolo veľmi nízka. Oproti ostatným autám na školskom parkovisku skutočne vyčnievalo. 

Potiahla som bezpečnostný pás, vložila ho do zámky a až po cvaknutí, som sa spokojne vystrela. 

Motor auta ticho zavrčal a pomaly sme vyšli z areálu školy. 

Nepríjemné ticho sa vznášalo vôkol nás a naháňalo mi červeň do líc. Celú cestu budeme mlčať? 

"Vadilo by Vám, keby pustím rádio?" 

"Vôbec."

Hravo niečo poťukal na displeji a o malú chvíľku sa mi do uší dostala hravá melódia huslí.

"Páni, vy počúvate Vivaldiho?"

"Štyri ročné obdobia. Ty ho poznáš?"

"Áno, je to môj obľúbený barokový skladateľ. Najradšej mám zimu a vy?"

"Takisto. Málokto v tvojom veku počúva klasickú hudbu." 

"Ja viem...", odmlčala som sa a potichu vzdychla. 

Viac som už slová nenachádzala, a tak som len nemo hľadela von oknom. O malú chvíľu som zbadala veľkú modrú tabuľu s nápisom Vŕbové. Potešilo ma, že o chvíľu vystúpim z tohto auta. 

Ako sa však cesta začala rozdvojovať, Josh stále pokračoval v tom istom pruhu. Prečo neodbočil? 

"Ehm, pán učiteľ? Asi ste si nevšimli odbočku..."

Pomaly odtrhol zrak od čelného skla a s desivým výrazom sa uškrnul. 

"Och, ale áno. Všimol."

Rázom strhol volant a zastavil pri krajnici. 

Vôbec ničomu som nerozumela. V jeho tvári sa zračilo pobavenie a zlosť zároveň. Čo sa to tu deje?! Každou nasledujúcou sekundou sa predo mnou menil. Vôbec ničomu som nerozumela. 

Alarm v hlave sa mi hlasno rozhučal a pud sebazáchovy ma donútil konať. Otočila som sa k dverám a snažila potiahnuť páku na otvorenie. Márne! Dvere boli zamknuté. Bola som v pasci. 

Zo strachom v očiach som sa otočila späť. V rukách držal akúsi bielu handričku s ktorou sa nebezpečne približoval. Srdce mi bilo ako o závod, do očí sa mi nahrnuli slzy. 

Chcela som kričať, volať o pomoc, no hrča v mojom hrdle mi to nedovolila. 

"Konečne nastala moja chvíľa," potichu si zahundral a pritlačil mi mokrú handru k tvári. 

Moje chabé bránenie, mi nepomohlo. Moje vzlyky nikto nepočul.

Zrazu som zoslabla a ruky rezignovane padli k telu. 

Temnota ma prikryla svojím tmavým rúchom.