Psychopat

2.Kapitola

Ak by som tvrdila, že myšlienka na nového a mladého učiteľa mnou neotriasla, klamala by som. V porovnaní s ostatnými zamestnancami, ktorí sa cez prestávku zašívajú v školskej zborovni a vyhýbajú sa akémukoľvek kontaktu so žiakmi mimo vyučovacích hodín, to bude skutočne príjemná zmena.
Avšak nerozumiem, ako môžu niektoré moje spolužiačky nad ním rozmýšľať ako o objekte záujmu. Aj keby sa jeho výraz podobal princovi Krasoňovi, stále bude medzi nimi neprelomiteľná bariéra. Učiteľ a študentka? Nie sme v šestnástom storočí, aby bola v "móde" zakázaná láska.

Hoci nie som typ osoby, ktorá si zakladá na všeobecnej pozornosti, skutočnosť, že nový učiteľ spôsobil, že moje najbližšie kamarátky zabudli na moje narodeniny, zaryla malý osteň žiarlivosti do môjho srdca.

Starý zvonček povesený nad dverami rozoslal svoju otravnú melódiu naprieč triedou a urozprávaných spolužiakov donútil zasadnúť do lavíc.
"Dúfam, že bude dostatočne pekný, aby si ho mohla mať ako malý darček k narodeninám," Amanda so Silviou sa mi zjavili za chrbtom a jednohlasne recitovali akési zvláštne blahoželanie.
"Všetko najlepšie!" Obe mi vtisli pusu na líce a vrátili sa na svoje miesta. Tak predsa nezabudli.
"Ďakujem."

Vrava žiakov sa o niečo stíšila, no ani naďalej neprestávala. Všetci uprene sledovali biele dvere na konci triedy a čakali, kedy sa konečne otvoria. Teda väčšinou dievčatá, chalani tomu veľkú váhu samozrejme nedávali.

Po zdanlivo nekončiacich minútach sa pomaly otvorili a dnu vstúpila naša stará zástupkyňa. Všetci sme sa ako na povel postavili, čo znamenalo zdvorilí pozdrav a napäto čakali, kedy už príde ten na koho čakáme.

V tej chvíli sa aj mňa zmocnila obrovská zvedavosť.

Vo dverách sa zjavila mohutná mužská postava. Nepôsobil však tučne, práve naopak. Pod tenkou látkou trička sa mu vynímalo vypracované svalstvo. Vlasy mu neposlušne odstávali na všetky strany. Ich farba bola takmer rovnako tmavá ako jeho hlboké oči. Vždy sa mi páčila tmavohnedá farba. Dokonalo kontrastovala s jeho bledou pokožkou.

Kde sa stratila tvoja zásada neslintať nad ním, aj keby bol stelesnením krásy?!

Obzrela som sa po triede. Všetky dievčatá ho hltali pohľadom, takmer si zabudli ústa zatvoriť. Čím ďalej, tým to bolo zábavnejšie.

Pomalým krokom sa presunul ku zástupkyni a na všetkých sa vrelo usmial.

"Tak študenti, toto je váš nový učiteľ angličtiny pán White."

"Dobrý deň."

"Predpokladám, že ste sa všetci dopočuli o nešťastí, ktorú postihlo pani profesorku Majorovú a preto bolo nutné vám za ňu čo najrýchlejšie nájsť náhradu."

Na moment nastalo až hlučné ticho, no potom sa obrátila k nováčikovi.

"Nechám vás teraz nech sa zoznámite," striedavo sa usmiala najskôr na neho, potom na nás a bez ďalších zbytočností odišla.

"Takže, ešte raz vás zdravím. Volám sa Josh a vy ste moja prvá trieda po ukončení vysokej školy. Mrzí ma, že sme sa museli stretnúť za tak nepríjemných okolností, avšak verím, že si na seba čoskoro zvykneme. Ukážte mi prosím vás niekto zošit a učebnicu, aby som zistil pokiaľ ste už prišli."

Periférne som mohla zahliadnuť ako sa postavilo viac, ako len trojo spolužiačok, no nakoniec prenechali túto neskutočnú príležitosť blondínke, ktorá ich značne predbehla.

"Ďakujem, zvyšok hodiny máte voľno."

Do zvonenia zostávala necelá pol hodinka. Amanda so Silviou viedli horlivú konverzáciu o počte percent Whiteovho sexappealu, ktorú som rada vynechala. Vytiahla som z tašky zamotané sluchátká, trochu ich rozuzlila a s hudbou v ušiach som sa zložila na lavicu. Viečka mi zrazu oťaželi, naraz ma obklopila tma a ticho.

Zvuk škrípajúcich stoličiek ma vrátil opäť na zem a ja som unavene zívla. Pomaly som sa zdvíhala zo stoličky, keď som si všimla, že okrem mňa a učiteľa sa v triede nenachádza ani jedna živá duša.

"Dobré ráno", poznamenal pobavene, no neodtrhol pohľad od kôpky papierov na stole.

"Prepáčte, nechcela som zaspať."

"Ako sa voláte?", konečne zdvihol hlavu, no jeho úsmev po stretnutí našich očí zmrzol.

"Lucia."

"Dnes to bola voľná hodina, takže sa nič vážne nestalo, ale poprosím Vás, aby sa to viac neopakovalo."

Jeho tón pôsobil veľmi chladne, až sa mi na chrbte roztancovali zimomriavky. Kým som si pohľadom skontrolovala špičky topánok a opäť ho upriamila na neho, na tvári mu už svietil sladký úsmev.

"Rozumiem. Dovidenia."

Možno jeho zdvihnuté kútiky pôsobili ako sladký džem, no mohla som cítiť jeho skrytú trpkosť.
Nebol úprimný.
Jeho úsmev nič neznamenal.
Zľakla som sa, že nebude taký milý ako sa javil.

Zdanie niekedy klame.

Zvyšok dňa chvalabohu prešiel veľmi rýchlo, aj napriek ospalému, smutnému počasiu.

Konečne nás pustili z cvokhouseu a keď som vystúpila z vlaku, celú cestu domov som myslela na teplé mäkké periny mojej postele.