Psychopat

12.Kapitola

Žalúdok mi dlhým a precíteným zaškvŕkaním oznámil, že som už dlho nedala jedlo do úst. V duchu som poďakovala, že vďaka sprche zmizla aj veľká časť mojej bolesti a tak som sa mohla aspoň slobodne pohybovať. Josh stál pri kuchynskej linke a natieral si maslo s marmeládou na chlieb. Akonáhle ma zbadal, strčil mi do rúk tanier s dvomi kúskami tej dobroty. Aj keď to nie sú honosné raňajky, teraz by som ničím nepohrdla. Kým som prežúvala kúsok jedla po tak dlhom čase, uprene som gánila na tú najhlúpejšiu osobu predo mnou. Keby som mohla bez výčitiek by som mu niečo zabodla do nohy a pobrala sa naprieč lesom nájsť aspoň jedinú normálnu dušu, ktorá by mi mohla pomôcť... to však neprichádzalo do úvahy. Naviac by som neodišla bez Hanny. Ona sa snaží pomôcť mne a ja zas jej. Ale stále ma trápi, že nereagovala na moje zúfalé kričanie o pomoc a prosby, keď som potrebovala podporiť. Možno jej už nezáleží na tom, čo sa so mnou stane. Veď ako inak by som si mohla vysvetliť to niekoľkodenné bezcitné ignorovanie? Ja rozumiem, žeby mi v tej chvíli, keď ma včera Josh ťahal do jeho izby, veľmi nepomohla... Ale aj tá najmenšia snaha by mohla byť k niečomu dobrá. Ja sa však na ňu nevykašlem.

„Mám dnes pre teba robotu", vytrhol ma zo zamyslenia nad ňou, zatiaľ čo som na neho nevedomky zazerala. „A ušetri ma zbytočných rečí a odporu, dnes som mimoriadne uťahaný", povedal tým najprovokatívnejším hlasom, aký dokázal zo seba dostať. "Potrebujem od teba, aby si mi upratala pivnicu. Všimol som si v akom hroznom stave je, keď som tam dovliekol teba", zasmial sa. Uštedrila som mu ten najškaredší pohŕdavý pohľad, aký som v tej chvíli dokázala vystrúhať. V hlave som stále so sebou bojovala, že môj pôvodný plán by aj tak nevyšiel, takže nad ním nemám ani premýšľať. Urobila som to čo vždy... zhlboka sa nadýchla a so zdvihnutou hlavou odkráčala do kúpeľne, kde som si išla po vedro s vodou a mopom. S ťarchou, ktorú museli znášať moje ruky som sa vydala na vyčistenie celej pivnice, ako mi bolo nakázané. Zastala som uprostred chodby, kde sa nachádzalo viacero miestností a s hlbokým nádychom som sa pustila do práce. Drhla som a drhla... chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou, lebo tieto priestory vo mne vzbudzovali nepríjemne spomienky zo začiatku tohto teroru. Po pridlhom čistení som sa konečne ocitla pred poslednou miestnosťou, tak som sa bez otáľania do toho pustila. Začala som od dverí a pokračovala ku oknu, kde mi skrížila cestu akási obrovská kopa igelitu v rohu, ktorú som musela odpratať a vyumývať aj pod ňou. Keby si Josh všimol, že som si tento kúsok dovolila vynechať, to by bola scéna čo by narobil. Lebo ako mi bolo povedané „všetko do najmenšieho detailu".

Schytila som špinavé konce a začala to ťahať preč z miestnosti. Využívala som všetku moju dievčenskú silu a po prudkom trhnutí, som odtrhla veľkú časť, ktorá mi ostala v rukách. Trochu som sa preľakla, keď v tom ma začalo zaujímať čo sa v tom vlastne nachádza. Väčšiu vrstvu prachu z rúk, som si utrela do oblečenia a kľakla som si na zem. Šúšťajúci materiál som nadvihla, a až po niekoľkých vrstvách som zahliadla vytreštené, chladné oči. Srdce mi vynechalo jeden úder. Zo strnutých rúk mi vypadol igelit z ruky a tak zakryl aj úbohé telo. S plačom som sa pozerala na kúsok vlasov, ktoré odtiaľ trčali a netrvalo dlho, aby mi docvaklo kto sa vo vnútri nachádza. Bolo mi zle od žalúdka a triasla som sa ako zmyslov zbavená... Stále dookola som si v hlave opakovala čo sa práve stalo. V tom igelite bolo schované Hanine telo. Nemohla som tomu uveriť... je mŕtva. On ju zabil! Nebola som schopná sa ani poriadne nadýchnuť a slzy sa mi valili z očí ako vodopády. Nikdy by ma nenapadlo, žeby bol schopný vraždy! Vydávala som hlasné zvuky podobné duseniu, čo pravdepodobne započul Josh, pretože takmer okamžite dobehol dole. Najskôr zmätene na mňa pozeral a keď zbadal, kvôli čomu tu vlastne panikárim, len vybuchol do hurónskeho smiechu. Tmavou, špinavou a zaprášenou miestnosťou sa ozýval súčasne môj zmyslov zbavený plač a jeho strašidelný smiech. V tej chvíli som mala viacej zablokovanú myseľ ako inokedy predtým. Nebola som schopná urobiť sama žiadne rozhodnutie, nie to sa ešte pohnúť a utiecť. Nemohla som nič iné, ako tam len stáť nad Haniným mŕtvym telom a pozerať na smejúceho sa Josha. „Ach mrzí ma to, úplne som zabudol na to, že je tu", jakavo povedal kvôli smiechu. O niekoľko minút, ktoré sa zdali ako večnosť, sme obaja stíchli a stáli uprostred ticha. Opäť som dostávala pod kontrolu svoje končatiny a inštinktívne som začala bežať. Naivne som verila som, že dokážem prebehnúť cez Josha, ktorý stál uprostred dverí a blokoval východ. Ale moja naivita sa mi vypomstila. Nie lenže mi zatarasil cestu, ale ma aj pekne odsotil na druhú stranu miestnosti. Začala som zmätkovať a obzerať sa vôkol seba. Hľadala som inú možnú cestu úniku, aj keď mi bolo jasné, že tu žiadna nie je, keďže som tu bola na začiatku držaná. Josh však nenechal na seba dlho čakať a pomaly-desivým krokom sa približoval ku mne s nehynúcim úsmevom. Celým svojím telom som sa tlačila na chladnú stenu, akoby som hlúpo verila, že mi to pomôže. Pomaličky zdvíhal ruky, ktoré mierili smerom ku mne a ja som so strachom zatvárala oči. Už som v sebe nemala ani kúsok optimizmu a nič iné ako tragický koniec mi v tej chvíli nepripadal do úvahy. Prečo by ma nechal nažive, keď som videla jasný dôkaz o tom, že je vrah? Pomaly som sa zošuchovala po stene smerom k zemi, hlavu si schovala do kolien a čakala... Keď v tom, sa stal zázrak a vo mne začal horieť malý plamienok nádeje. Zbadala som na zemi slabé, farebné svetlá a jemný zvuk sirény mi rozbúchal srdce. Josh, premožený strachom niekoľko centimetrov od môjho krku spustil ruky pozdĺž tela a čakal. Mŕtve ticho prerušil až hlas neznámeho policajta, ktorý už vylomil na poschodí vchodové dvere a s dupotom schádzal dole do pivnice, zatiaľ čo ostatní išli prehľadať zvyšok domu. „Tu je polícia", rozliehalo sa celým priestorom a mne sa slzy do očí hrnuli ešte viac. Ani nie o minútu príslušník jednotky, stál za Joshom a mieril na neho zbraň. „Dajte ruky za hlavu!," rozkázal mu. V hlave mi trešťalo, akoby mi do nej práve niekto hodil nemalý kameň a schúlená som sledovala čo sa deje. Josh na mňa hodil zabíjacký pohľad a pomaly sa otáčal, tak až priamo hľadel do tváre neznámemu policajtovi. Zdvihnuté ruky mu bolestivo dal za chrbát. S putami na rukách, Josh vedený von z domu políciou, len zahanbene a zároveň predsa naštvane hľadel do zeme. O mňa sa postarali ďalší dvaja, ktorí mi pomohli postaviť sa na nohy a aj mňa viedli von, konečne zachránenú z tejto nočnej mory. Vonku som už len zahliadla ako Josha sáču k autu a hlavu mu skláňajú pri sadaní. Mierny pocit šťastia sa už ku mne postupne prebíjal. Posledný pohľad som venovala odchádzajúcemu autu s Joshom vo vnútri a v deke zabalená, na zadnom sedadle som už aj ja bola vezená na policajnú stanicu do mesta. Ešte pred odchodom som sa poslednýkrát pozrela na hnus vzbudzujúci dom, pred ktorým som zahliadla ako v čiernom obale vezú nebohé telo Hanny. Ľutovala som a karhala samú seba, že som ju opäť odsúdila pre moju domienku, že stratila záujem pomôcť mi. Otočila som sa späť a so stále väčšou úľavou som zatvorila oči. Neviem ako sa polícia dozvedela, že ma uniesol práve on a kde ma držal, ale to ma v tej chvíli trápilo najmenej ... Dôležitejšie bolo to, že ma oslobodili a Josh dostal zaslúžený trest. Aj keď si teraz hodnú chvíľu posedí vo väzbe, nedá mi spávať vedomie, že jestvuje možnosť jeho prepustenia, a ak on tú skulinku využije, príde ten osudný deň jeho prepustenia...

                                                                                                 {Koniec}