Psychopat

3.Kapitola

Jemným potrasením som zbavila mokrý dáždnik nadbytočnej vody a vstúpila do úzkej predsiene nášho skromného domu. V modernej ulici plnej krásnych domov náš skutočne vynikal. Mierne ošarpané steny a opadajúca omietka mu pridávala omnoho viac rokov ako v skutočnosti mal.

V domácnosti nám chýba mužská ruka. Otec nás opustil, keď som mala päť rokov a hoci moje detstvo nebolo ideálne, povedať, že som sa mala zle, by bolo klamstvo. Mama sa o mňa starala veľmi dobre a aj naďalej stále stará, avšak chýba mi môj ochranca pred zlými snami a chlapská opora v zlých časoch.

Ako na mňa dokázal len tak zabudnúť?
Väčšinu mužskej práce okolo domácnosti sa snaží zastať môj starý otec. Svojej dcére sa snaží pomáhať ako najviac to ide, no čas už aj jemu postriebril vlasy a ubral par síl, ktoré mu teraz chýbajú.

Zlatý kľúč som strčila do zámky dverí a vstúpila do úzkej predsiene. Mokrý dáždnik som oprela o studený radiátor a pobrala sa zohriať k plápolajúcemu ohňu v krbe.

"Prekvapenie!"

Zborový hlas sa mi dostal do uší a donútil ma stáť na mieste ako prikovanú s otvorenými ústami dokorán.

"Veľa šťastia, zdravia! Veľa šťastia milá Lucia. Veľa šťastia, zdravia!"

Láskyplný spev sa rozliehal obývačkou. Bolo milé vidieť rodinu ako sa usmieva s chutnou tortou v rukách.

"Ahoj zlatíčko. Prekvapená?" Mama ku mne priam doskackala a strčila mi do rúk malú bielu saténovú krabičku s hrubou hnedou stuhou zviazanou do mašle.

"Áno! Samozrejme. Ďakujem. Ďakujem vám všetkým."

Akokoľvek som sa snažila poskladať rozumnú vetu, nedarilo sa.

Zdá sa, že všetkým na bráne dospelosti záleží akosi viac než mne.

Ľudia predo mnou sa menili a každý odrecitovával rovnakú básničku s rovnakým koncom. Darčeky za mojím chrbtom sa hromadili a ja som sa nútila do sileného úsmevu.

Spoločným rodinným akciám som sa snažila čo najviac vyhýbať. Hoci sa mi to celkom úspešne darilo, z tejto slávnosti sa mi nikdy nepodarí vyvliecť. Ak som chorá, preloží sa.
No som si istá, že v tomto veku, by ma mama donútila sedieť v obklopení známych aj s kvapôčkami potu na čele a teplomerom v ústach.

Keď sa jednotlivé postavy rozostúpili do skupiniek s kúskom torty na tanierikoch, obďaleč som si všimla dve postavy v krásnych dievčenských šatách, s prihlúplym úsmevom na perách.

"Ešte raz všetko najlepšie." Namiesto pozdravu gratulácia, namiesto objatia ľahostajné podanie darčekových tašiek.

"Nečakala som, že by vás mama pozvala na rodinnú akciu."

Akokoľvek som sa snažila, klesanie nálady som už viac neutajila. Nebolo to ani tak kvôli nim, ako všeobecne kvôli tejto narodeninovej maškaráde.

Neznášam prekvapenia! Všetci boli veľmi pekne spoločensky oblečení, vhodne na oslavu a ja som svietila v obyčajných veciach do školy. Prezliecť som sa však nemienila.

"Hah, skutočne milé." Zatiaľ čo Amanda na mňa vyplazila jazyk, Silvia vyzerala vážne urazene.

"Ale nie, tak som to nemyslela! Som veľmi rada, že ste tu.
Ale veď viete ako nenávidím tieto akcie."

Zvyšok večera som musela pobehovať medzi rodinou z jednej aj z druhej strany.
Zvláštne, že hoci ich dvaja ľudia svojím sľubom dali dohromady. V skutočnosti sa nezblížili.

Aspoň, že som tam mala malú psychickú oporu, ktorá mi v tom zmätku vážne pomohla.

Keď sa už pomaly schyľovalo k večeru, všetci hostia odišli a po uprataní som sa konečne hodila do mäkkých perín na ktoré som celý deň čakala.

"Luciaa!! Vylez z tej postele! Zmeškáš do školy!"
Mesiac na oblohe už dávno vystriedalo slnko a osvetlovalo prebúdzajúci sa svet. Unavene som sa pretočila na bok a snažila donútiť zdvihnúť sa z vyhriatej postele.

Veď už len necelý mesiac chýba do prázdnin. Ešte tých posledných pár ráz sa zvladnem donútiť ísť do školy...

"Dobré ráno, Luci!"
Ako divá voda mi vtrhol do izby malý braček David a nekompromisne mnou zatriasol. "Haló! Zmeškáš do školy."

"Ále nevrav. A ty snáď nemusíš ísť do školy? Ty stíhaš?"
Začala som ho štekliť a zabávala sa na jeho milom detskom smiechu.

Až keď sa jeho tvár stala krvavo-červená, konečne to vzdal a utekal kade-ľahšie.

Po dlhom spánku som vystrela chrbát až mi v ňom nepekne zapraštalo. Čo najrýchlejšie som na seba hodila kusy oblečenia a prešla si strapaté vlasy kefou.

Šťastie, že ma mama zobudila! To by bolo opäť prednášok od triednej, prečo vynechávam prvé hodiny. Je to snáď rarita zaspávať? Keď žiak vynechá začiatok dňa, ešte to nemusí znamenať, že sa zastavil cestou do školy kúpiť cigarety a jednoducho to nestihol!

Náhodou, ja svoje pľúca nedusím návalmi dymu.

Na stole ma poslušne čakala miska cereálii, no v žiadnom prípade som už nemala čas jesť. Vybehla som kratšou cestou tentokrát na autobus, ktorý prišiel asi sekundu po mojom príchode na zastávku.
Opäť som sa v Piešťanoch pobrala na mestskú dopravu a duchom neprítomná som vyzerala von oknom.

Dnes nám rozvrh ukazuje päť vyučovacích hodín. Dúfam, že dnešný deň prebehne rovnako rýchlo ako ten včerajší.

Dovalila som sa na poslednú chvíľu do triedy, chcela si čo najrýchlejšie sadnúť na moje miesto v lavici, keď v tom som si všimla, že vpredu vedľa blonďatej hlavy, chýba jedna ryšavovláska.

"Čau Amanda, kde máš Silviu?"
"Včera po tvojej oslave jej prišlo zle a v noci párkrát vracala. Snáď si ju len nechcela otráviť." Uškrnula sa a hlavou pokynula, aby som si sadla na prázdnu stoličku.

"Och, chúďa to ma mrzí."

Starý zvonček sa opäť ozval a do triedy vstúpila osoba, ktorá mi nikdy doteraz nespríjemnila školský pobyt.

"Dobré ráno, trieda. Sadnite si prosím."

Milovala som slovenčinu, no ona mi ju ako mávnutím čarovného prútika, dokázala doslova sprotiviť.

"Prineste mi prosím vás na stôl úvahy na tému "kriminalita" ešte z minulého týždňa."

Ešte, že som si ju urobila skôr ako posledný možný termín. Včera som hneď po oslave zalomila.

Pomaly som prešla ku katedre a položila zdrap papiera na kopiacu sa horu listov.

Už sa teším na tú jej reakciu.

Celú hodinu sme rozoberali koniec romantizmu a začiatok realizmu. Viečka by sa mi od seba už neoddelili nebyť prenikavého zvuku zvončeka.

Od angličtiny ma už delí len ekonomika... zvláštne, že sa teším.