Jedovatý kráľ

8. kapitola

      Od čarovného bozku sme sa s Dáriusom začali stretávať častejšie. Robili sme si prechádzky po paláci, po kráľovských pozemkoch, dokonca sme si vyšli aj na kone. Našou stálou prítomnosťou som mu mohla podávať jed oveľa častejšie, až niekoľko ráz za deň.
     Jeho mäkký pohľad, keď sa na mňa díval, jeho ruky, zakaždým, keď ma bozkal, postava, ktorá sa vždy napla, keď ma kdekoľvek zočil. Nebolo mi treba viac, aby som pochopila, že sa do mňa bláznivo zaľúbil.
     No to nebola skutočnosť, ktorá ma najväčšmi sužovala. Bol to fakt, že nič z toho, čo sme za tých pár dní medzi sebou vybudovali nebolo pravé. Všetky momenty boli akoby pozlátené tou zázračnou dužinou, ktorou som mu opantala mozog. Keď ma jedno popoludnie prišiel navštíviť, dychtivo priznal, že sa sem vydal kočom až z mesta, lebo sa mu zažiadalo mojej prítomnosti. To, že bol práve uprostred dôležitého jednania so županmi ma len usvedčilo v mojej domnienke: stal sa odo mňa závislým.
     Stratil matku, ktorá bola jeho posledným múrom medzi racionálnosťou a absolútnym zrútením. Po jej strate som zaujala toto čestné miesto a ja netuším, aký veľký vplyv mal na to zázračný jed.
      A ja som sa v myšlienkach mohla umárať koľko sa mi ráčilo, no nemohla som prísť na to, čo ďalej. Napriek vlastným zmäteným pocitom som pokračovala v dávkovaní, až do večera, kedy mi ku čaju doniesol kytičku poľných kvetov. Niečo v jeho smejúcich sa očiach mi bránilo opäť mu ublížiť. Viac som nemohla.
     Nemotorne som prevrhla tácňu so šálkami a hlboko sa ospravedlňovala, no Dárius si to temer nevšimol. Zobral ma do náručia a preniesol cez miestnosť plnú rozbitého porcelánu.
     Ten večer sme strávili na jeho balkóne, tancovaním, sledovaním hviezd, nezáväznými rozhovormi.
     "Povedzte mi niečo o svojom detstve." povedala som odrazu. Ticho medzi nami sa naplo a ja som cítila, že Dáriusova tetiva o chvíľu vystrelí. Nebo nad nami bolo fascinujúce. Premýšľala som, či mu jeho čaro odňalo slová. No on sa po chvíli ozval, nie však zarmútene, ani hĺbavo, ale celkom vyrovnane, akoby rozprával o jedlách, ktoré dal objednať na najbližšiu hostinu:
     "Otec na mňa nebol vždy hrdý. Opakoval mi, že Jeho úctu si musím vyslúžiť. Zasvätil svoj život tomu, aby ma pripravil na moment, kedy budem hoden Jeho rešpektu. Často hovorieval, že som neschopný, rovnako, ako moja matka, keď sa zistilo, že nebude schopná počať tretieho dediča" Hviezdy sa mi zajagali pred očami.
     "Tretí dedič? Mali ste súrodenca?" Ticho.
     "Nikdy mi nebol bratom. Mohol zdediť žezlo nášho rodu, no bol na to prislabý. Alebo ako sám hovoril, nebol monštrum." V diaľke padla hviezda.
     "Máte mu to za zlé?" Ticho.
     "Nie, nemám." Otočila som sa ku nemu. Zvrchovane sa díval na nočnú oblohu, akoby mu bola patrila aj ona. Pažami sa opieral o kamenný múr balkóna a vlasy mu viali vo večernom vetre.
    "Vyslúžili ste si napokon kráľov rešpekt?" Kŕčovito sa pousmial.
    "Áno, napokon sa mi to podarilo." Náhle rozpamätanie mu osviežilo zármutkom skreslený úsudok. Uvoľnene sa usmial a pootočil sa ku mne. Pomaly som podišla a jemne odsunula jeho ruku zo širokého múrika. Zastala som priamo pod ním, s pohľadom blúdiacim po črtách jeho tváre som spoznávala strhané rysy, ktoré som často badala aj na sebe. V zrkadle sa objavili pri každej myšlienke na rodinu.
      Vyšvihla som sa na múrik a pritiahla si ho bližšie.
      "Rozpovedzte mi ten príbeh." Dárius nasucho prehltol, prekvapený nemiestnym správaním, no neprotestoval. Pevne svoje ruky obopol kolo mojich bedier, zakliesnil ich v bezpečnom stisku a pootvoril pery:
     "Otec ma brával na poľovačky odkedy som vedel chodiť. Boli to veľké akcie, ktorých sa účastnili mnohí zámožní páni. Boli to akcie, na ktorých nesmel chýbať nijaký šľachtic, ak mu bol jeho titul milý. Ani neviem, kedy som si uvedomil, že to, čo strieľajú, nie sú zvieratá.
     Valerian to nedokázal zniesť. Zvykli sme sa spolu ukrývať, aby sme na poľovačky nemuseli chodiť. No niekto nás vždy našiel. Jedného dňa v otcovi skrsla myšlienka, že pod Valerianovým vplyvom zo mňa vyrastie rovnaký nepodarok ako on. Vzhľadom na matkin stav si to nemohol dovoliť." Na chvíľu sa odmlčal. Díval sa mi do očí, pevne ma držal, rozhodnutý nepustiť ma, ani čoby blesky lietali a mne sa na chvíľu zadalo, že som v jeho očiach uzrela záblesk sĺz. No to zdanie odvial večerný vánok.
     "Otcov rešpekt som si vyslúžil na poľovačke, na ktorej som ho zastrelil." Mojou tvárou sa prehnalo zdesenie. Spustila som ruky z Dáriusových paží a snažila sa spracovať informáciu, s ktorou sa mi práve zdôveril. No nebola som toho schopná. Šok mi na jazyk privial otázku, koľko mal vtedy rokov, no striaslo ma zdesenie, že je to bezprecedentné. Kedy môže byť človek dosť starý na bratovraždu? Vzala som jeho tvár do dlaní a pevne ho objala. Mala som pocit, ako by sme na to balkóne strávili celú večnosť. Držala som ho a on držal mňa. Obaja sme mohli padnúť a nikdy sa nevrátiť. Tak jednoduché to bolo.
      Počúvať ho rozprávať o svojom detstve, o zverstvách, ktorých by nemalo byť svedkom žiadne dieťa, mi lámalo srdce. Hovoril tak prirodzene, pokojne, ako by žiadne z tých grobianstiev neboli niečím nehumánnym, odporným. Bola to súčasť jeho dospievania. A mne zrazu bolo celkom jasné, čo sa skutočne skrýva za príbehom beštiálneho kráľa.
     Celú noc som strávila premýšľaním nad riešením, no nedošla som ku nijakému záveru, ktorý by bol hodný naplnenia. Nakoniec som Dáriusovi ďalšiu dávku nepodala. A v nasledujúci deň som konala rovnako.
     Keď som sa s kráľom v tretí podvečer stretla, nevyzeral ako obvykle. Tvár mal pretiahnutú únavou a prsty sa mu klepali tak veľmi, až nebol schopný písať.
     "Dárius." pozdravila som ho vľúdne, len čo som vkročila do jeho pracovne. Znudene na mňa pozrel.
     "Slečna, myslím, že dnešné stretnutie môžeme vynechať." Zamračila som sa a v kútiku duše som sa začudovala, prečo mi to tak vadí.
     "Nie je to láska." šepkala som si v duchu a bola som s tým spokojná.
     "Stalo sa niečo? Potrebujete pomoc?" snažila som sa vyzvedieť, no pohľadom, ktorým ma kráľ obdaroval som precitla do reality. Bol by ma na mieste preklial, ak by takú moc mal. Dala som mu perfektnú zámienku na hnev. Pomaly vstával zo svojej stoličky a mne sa podlomili kolená.
     "Kde v sebe, slečna, nachádzate toľkú drzosť položiť mi otázku, či POTREBUJEM POMOC?!" Prudko som sebou trhla. No rýchlo som sa narovnala, nezabúdajúc na taktiku, ktorá mi neraz pomohla predísť katastrofe.
     Kráľ sa rozkričal, vulgarizmy sa z neho len tak sypali a ako som sa tak na neho dívala, opäť som stratila všetku pôdu pod nohami.
     Chcela som niečo povedať, chcela som vzdorovať jeho nepríčetnému hnevu, no on ma len schmatol za rameno a surovo vyhodil z pracovne. Služobnice, čo šli okolo mi pomohli vstať, no ja som sa rýchlo rozutekala do izby. Chvíľku som sa musela vydýchať, srdce mi odopieralo silu pochopiť, čo sa práve stalo.
     Napokon som sa prezliekla do Grétkiných šiat a vyšmykla sa z izby preč. No stajne boli opäť prázdne. V posledných dňoch som tam Bernarda nestretla ani raz. Skleslá ani ľalia v daždi som sa vrátila do komnát. Dievča, ktoré sedelo na mojej posteli mi značne zdvihlo náladu.
     "Grétka!" zapišťala som od šťastia a vrhla sa priateľke do náručia. Keď som sa od nej odtiahla, bolo mi jasné, že dobré správy nenesie. Zviezli sme sa k zemi a opreté o zástelie postele sme si vymenili srdcervúce pohľady.
      "Alfred sa vrátil." šepla mi. Už po prvej vete sme mali slzy na krajíčku. Banovala som, že som jej to zatajila. Možno by bolo znesiteľnejšie dozvedieť sa to od priateľky ako v ústredí revolúcie.
     "Tvoj pán ho naverboval medzi odbojárov." Rozplakala som sa.
     "Odpusť..." šepla som bez hlasu, no ona nereagovala.
     "Nevieš niečo o Bernardovi?" spýtala som sa jej po chvíli, lebo som tú nevedomosť už nedokázala zniesť.
     "Nevidela som ho už niekoľko dní." Grétka sa posadila a pozrela mi do očí:
     "Stretla som ho v sídle."
     "Čo tam robil?" spýtala som sa zdesene. Greta sa opäť rozplakala.
     "Tvoj otec ho musel od kráľa vypýtať späť. Vymenil ho za iného odbojára. To všetko lebo, lebo... videli vás, Rozália." šepla skrúšene.
     "Lokaji videli váš bozk. Hneď sa medzi služobníctvom rozkríklo, že koniar má snúbenicu, nejakú služobnicu. A Bern si nemohol dovoliť taký škandál, nuž, tvoj otec ho zobral späť." Ovalil ma chlad. Bern je preč? Vedela som, čo je otec schopný urobiť mu. Musela som vyzistiť, čo sa naozaj deje.
     "Je... v poriadku?" Grétka potriasla hlavou.
     "Nespoznala by si ho. Chodí po poliach ako bez duše. Och, Rozália, ten chlapec pre teba celkom stratil hlavu!" Čosi v jej hlase mi ťalo dušu. Všetko sa to stalo pre moju sebeckosť, trúfalosť, pochabosť, nikdy som nemala siahnuť na moju čistotu, nikdy som si od neho nemala nárokovať bozk. Teraz mi zostávalo len topiť sa vo výčitkách a prečítať list, ktorý mi otec po Grétke poslal. Kým vonku zapadalo slnce, my dve sme zaspávali v tesnom objatí našich rúk a nepriazne osudu.
     Ráno som sa zobudila zavčasu. V lone mi ležal list, nenápadný, tak, aby ho nezočili iné oči než tie, čo na to právo majú. Grétka vedľa mňa tvrdo spala, stopy po slzách sa jej celkom vyparili z líc. Podišla som k oknu a list otvorila.