Faloš od pravdy občas rozoznať len ťažko, o čom sa presvedčila aj Rozália, dievča zo zámožnej rodiny, ktorá si nikdy nekládla servítku pred ústa. Po nepatričných koketnostiach so samotným kráľom predpokladá, že sa dostane pred šibenicu, a nie pred o...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Noc sme spolu strávili v komnate. Dárius zaspal okolo polnoci, z jeho okna bol nádherný výhľad na mesiac. Ja som mala veľa času premýšľať. Keď už niet kráľovej matky, nebude nikoho, kto by skutočnosť, že sme jednu noc strávili v spoločnej miestnosti odvážil brať ako škandalóznu. Hoci som sa to dozvedela len pred pár hodinami, no bola jediným strážnym anjelom, ktorý ma pred kráľom obraňoval. No o jej ochranu som prišla. Dáriusa som neprestajne hladila po vlasoch. Mal ich husté, tmavé, väčšinou ulízané dozadu, no teraz boli rozstrapatené a lietali na všetky strany. Ruka mi už tŕpla, no bála som sa, že keď prestanem, zobudí sa. Rovnalo by sa mi to tortúre. Keď sa tak ráno stane a uvedomí si, akú slabosť preukázal svojej budúcej manželke, istotne si to na niekom či niečom vybije. Úmorné myšlienky mi bránili v spánku. Dárius sa prebudil nad ránom. Ležal v mojom náručí a chvíľu mu trvalo, kým precitol, kde vlastne je. Prudko sa posadil a pretrel si tvár. Tváril sa kŕčovito, možno z toho, že si včera vypil. Otočil sa ku mne. Sedela som na diváne v polo ľahu, moje šaty sa ladne zvážali až na zem a moje ruky boli otvorené, gestikulovali, že je ešte stále čas si ľahnúť. Bledý, pomaly mu dochádzalo všetko, čo sa včera stalo, opäť vyzeral ako pred včerajším výbuchom hnevu. Vzhliadol ku mne s veľkými očami a sklesnuto pootvorenými ústami. "Slečna..." Zamračene sa odo mňa odvrátil, akoby naňho doľahla ťarcha celej udalosti a prudko vstal. Nasledovala som jeho príklad. Netušila som, čo čakať. "Rozália, nenachádzam slová, akými sa Vám dostatočne ospravedlniť za..." Díval sa do zeme, nebol schopný pozrieť sa mi do tváre. Tušila som, aká hanba ho musela pochytiť a úplne som rozumela žlči, ktorá sa mu drala hore hrdlom. Stratiť niekoho, kto s Vami prežil život musí byť ako odlomiť kúsok svojej duše. "Nie, nie, to je celkom v poriadku, Dárius, rozumiem, že..." "...nikdy som sa nemal odvážiť na Vás vztiahnuť ruku." Pozrela som mu do očí. Naozaj zo všetkého, čo sa tejto noci udialo ľutoval najviac to, že ma temer udrel? Otvorila som ústa, no nevedela som, čo vyriecť. Podstúpila som o krok dopredu, no on sa o krok vzdialil. Akoby sa bol bál sám seba. To napätie som už nemohla zniesť. Musela som sa odtiaľ voľajako dostať. "Nedotkli ste sa ma, takže niet sa za čo ospravedlňovať. Myslím, že by som sa mala vrátiť do svojich komnát." S pohľadom stále zabodnutým do zeme prikývol. Uklonila som sa a podišla k dverám. Keď som siahla na kľučku, ozvalo sa spoza mňa: "Teším sa na sobotňajší večer." Pousmiala som sa. "Budem tu ako na koni." A už ma nebolo. Sluhom som nakázala, aby chytro doniesli kráľovi niečo dobré pod zub. Jeho charakterom som si po dnešnej noci nebola už celkom vôbec istá. Protichodné stavy, ktoré prevládali jeho mysli ma desili. Zrazu ma zmrazilo záhadné uvedomenie. Čo ak je tá nečakaná dobrota príznak otravy? Čo ak jed začal pôsobiť a toto sú prvé anomálie? No má jed také rýchle účinky? Môže meniť mentalitu obetí? Plná otázok som priam vpadla do svojej komnaty. Greta ležala na kraji postele, no vrzgot dvier ju zobudil. "Rozália?" spýtala sa rozospato. Vhupla som k nej do postele a všetko jej vyrozprávala. Keď som sa potom opäť v Grétkiných náhradných šatách túlala k stajniam, moje myšlienky ovládla smrť kráľovnej. Ešte o nej nik nevedel, okrem kráľa, doktora a zopár posluhovačov. Stajne boli takto skoro ráno prázdne. Bernarda som ale našla, ako dáva koňom ranný ovos. Keď ma uvidel, zreničky sa mu rozšírili a opäť ma rýchlo vtiahol do jedného z boxov. "Zália, čo tu robíš? Je to veľmi nebezpečné." šepkal mi a držal si moje ruky blízko pri tele. "Musím ti niečo pov..." "Dostala si sa minule do komnát bezpečne? Krátko po tebe zo zadného vchodu vyšiel kráľ." "Áno, bolo to o vlások, no minuli sme sa." zaklamala som. Teraz na tom nezáležalo. Vedela som, že Bern by si nikdy neodpustil, ak by sa dozvedel, že mi kvôli nemu bolo ublížené. "Dozvedela som sa, že kráľovná tejto noci skonala." riekla som náhle. Bern sa vystrel a otočil sa mi chrbtom. Ticho. "Nie..." šepla som. "Nepovedz... nepovedz, že..." Ani som to nedokázala vysloviť. "Naskytla sa mi príležitosť, tak som ju využil." povedal celkom bez hanby. Slzy sa mi rozkotúľali po lícach. Ani neviem, prečo to bolo tak zraňujúce. Možno vedomie, že bol takého činu schopný. "Bernard..." podišla som k nemu a letmo som sa dotkla jeho zhrbeného chrbta. "Uvedomuješ si, čo si spáchal?" Pozrel sa mi do slzami zaliatych očí. "Si... vrah." Pretrel si tvár, rysy sa mu napli a obrátil sa ku mne. "Áno. Som. A ak si to neuvedomuješ, ty ním budeš tiež. Čím skôr sa s tým zmieriš, tým skôr bude týmto morám koniec." Nadýchla som sa, mala som sto chutí fľusnúť mu do tváre morálne protirečenie, no mal pravdu. Jeho pohľad opäť zmäkol. "Odpusť, Zália, chápem, že je to ťažké. Myslím... mala by si už ísť." Prikývla som. Nezostalo nič, čo by nebolo vypovedané. Otočila som sa na päte, napravila som si čepiec a vyšla von. V stajniach nebolo ani živej duše. Rýchlym krokom som podišla ku zadným dverám, kde sa mi živo vynorila bolestivá spomienka. Kráľ nie je dobrý človek. Nikdy nebude. Ani jeho matka nebola. Neoželiem na jeho neprávosti. Pochytila ma tvrdohlavá rebélia. Túžila som mať moc obrať ho čo i len o jediný pôžitok, jedinú ľubôstku. A odraz v naleštených medailách na stene mi pripomenul, že čosi také vlastním. Otočila som sa. Bernard stál medzi stajňami a dohliadal na to, aby som sa mohla nepozorovane vypariť. Rozbehla som sa k nemu, pritiahla som si ho bližšie a pobozkala. Potom som bez slova zmizla a nechala milého Bernarda aj zo svojimi zmätenými myšlienkami len v spoločnosti koní. Keď som rozčarovaná priam dotancovala do svojej izby, Greta sa hneď uisťovala, či ma nikto nevidel. Tentoraz som bola presvedčená, že nie. Jej zdesený výraz, keď som jej popisovala svoj bozk nikdy nezabudnem. "Pre milú vlasť, Zália, nevieš, ako veľmi si sa zadlžila šťastene. Kráľ takých ako vy dáva pod šibenicu každý deň." bedákala, no nič viac nepovedala. Vrátila som jej ošatenie a ona mi podala listy z domu. Čakala som, že ich tvorcom bude môj otec, no príjemne som sa prekvapila, keď som zistila, že sú od sestier.
